Peťo Reťo :)

Bratislava
Slovakia


 
 

Ročný fellowship v JAR



GSP začína 27.7.2014

top
V pondelok sa začalo GSP - Global Scholars Progam, letný leadership camp pre decka z Afriky a zvyšku sveta. Ako som už písal minule, spolu s Connorom, Nomcebo, Delalim a Jakeom sme o 4:30 nasadli do školskej dodávky a vybrali sa na letisko čakať prvú várku ľudí, ktorí mali prísť z Nigérie letom o 5:05. Prvé decká začali bránou prechádzať okolo 6:00. Privítali sme ich s bannerom a plagátom. Del ich hneď vzal k bankomatom a do zmenárne vymeniť si peniaze, Nom kúpiť si SIM kartu, Connor naraňajkovať sa a ja s Jakeom sme zatiaľ strážili veci a čakali ďalších príchodzích.

Prvé dve dodávky sme naplnili niekedy okolo 8:00 ráno, po prílete účastníkov z Hongkongu a Ghany. Išiel som s nimi naspäť do ALA, kde sme pokračovali s registráciou a ubytovaním. Ako napotvoru spadol práve v deň ich príchodu náš "cashless system", kde si decká vložia peniaze, dostanú kartu a následne platia za všetky služby v areáli (sladkosti, pranie, tričká, mikiny, ...) bezhotovostne. Ja som mal voľno, tak som si pomaly písal blog. Mierna miskomunikácia nastala poobede, kedy do ALA prišiel aj zvyšok nášho tímu s ďalšími deckami, ale nikto neprišiel vyzdvihnúť pár ľudí, ktorí prišli poobede -- tak si chvíľku počkali :D

Po večeri mali decká bezpečnostný brífing a tímbuildingové aktivity. Okrem Afričanov (väčšina z Nigérie, niektorí z Ghany, Kene, JAR, Maroka) sú v skupine aj traja Američania, jedna baba z Hongkongu a jedna Slovenka (tiež cez LEAF). My s Vivian sme mali trochu problém, lebo s kuchyňou sme nie úplne jasne skomunikovali, že 7 deciek dodržiava Ramadán (nesmú jesť medzi 5:30 ráno a 5:30 večer), takže pripravili balíčky na ráno len pre decká z GSP 2. Našťastie ich spravili viac, takže sme mohli použiť 4 z ich várky. Tie sme trochu prerozdelili, pridali nejaké džúsy a ovocie a zrazu bolo balíškov 7 -- a ešte si aj pochvaľovali, že koľko jedla dostali :D :D Bolo ale dôležité, aby sa pred východom slnka najedli, keďže v utorok sme ráno po Joshovom príhovore všetci spoločne vyrážali do Kloofwaters (v afrikaans to znamená "voda pri priepasti") -- dvojdňový zážitkový tábor asi 2 hodiny od Joburgu.

Ráno sme po krátkom behu s Lilian podľa plánu vyrazili do Kloofwaters. Cesta bola bezproblémová, autobus pohodlný a po príchode na miesto určenia celú skupinu prevzali miestni facilitátori. Prvý deň sa hralo zopár hier na zoznámenie, tímovú prácu, komunikáciu a pod. Po večeri prišla na rad ešte jedna pohybová aktivitka a potom táborák s gitarkou :D Spolu s ďalšími facilitátormi sme dali pred spaním ešte mega zaujímavú debatu o význame priateľstva a postoji k ľuďom s inými životnými postojmi a hodnotami... keď nič iné, bolo to výborné argumentačné cvičenie :) Pred spaním sme ešte počas niekoľkých výpadkov elektriny otočili oči k nebu a kochali sa nespočetným množstvom hviezd -- väčšinu z nich, ako napríklad súhvezdie južný kríž, ale u nás nenájdeme, keďže hviezdne nebo sa líši od pologule k pologuli.

Musím povedať, že som mal celkom šťastie: ubytovanie v tábore bolo veľmi rudimentárne (3 dvojposchodové postele na 1 chatku, spoločné scoiálne zariadenia, žiadne kúrenie ani elektrina), kde decká spali v spacákoch. Vďaka nášmu pokročilému veku sme ale s Delom, Nom, Lebo, Jackie a Doris vyhrali ubytko v "trošku lepších" chatkách -- izby dvojposteľové, vykurované, súkromná kúpeľka a vécko, periny, na privítanie čokoláda na vankúši :D Vyspali sme sa ako páni :D

Druhý deň išli niektorí ráno pozerať východ slnka, ja som sa ale rozhodol radšej sa dobre vyspať, aj kvôli imunite, ktorú potrebujem udržiavať silnú vzhľadom na moje behanie v mraze a podobné zdraviu iba napoly prospešné aktivity :D Po raňajkách sme si vzali balíčky s obedom a vybrali sa na túru do okolitých vrchov. Po asi hodinke stúpania sme sa rozdelili na 2 skupinky: jedna išla zlaňovať asi 10 metrov vysoký útes, druhá sa zatiaľ išla trošku tímovo pohrať do lesa. Zaujímavosťou bolo, že jedno z dievčat malo čerstvo operovaný členok, takže ho musel Jared celú cestu hore na kopec prakticky niesť... celkom heroický výkon.

Ja som sa ocitol v prvej skupine a po bezpečnostom úvode sme postupne čakali, kým sa dostaneme po deckách na rad. Zatiaľ sme trochu pokecali, potom si nasadili postroje, prilby a išlo sa na vec. Vzhľadom na môj nie veľmi priateľský vzťah k výškam nebol pohľad z útesu veľmi príjemný, rovnako ani prechod ponad jeho okraj, potom si ale človek zvykol na zvláštnu pozíciu a prázdno pod chrbtom a zvyšok cesty prebehol úplne v poriadku :).

Následne sme sa vymenili s prvou skupinou a išli si do lesa precvičiť tímového ducha. Zlatým klincom bola osviežujúca čerstvá voda z horského potoka (vraj bezpečne pitná), ktorej sme sa do sýtosti napili. Decká mali za úlohu slepé prejsť popri lane cez kamene, potok a podobné prekážky. Pri niektorých situáciách sme sa skoro popučili od smiechu, hlavne keď sa niektorému z účastníkov podarilo stúpiť do ľadovej vody :D

Nasledovala cesta naspäť do kempu sprevádzaná zaujímavými rozhovormi, nástup do autobusu a cesta domov do ALA. Tam sme sa po hodinovom meetingu presunuli aj s deckami do našej kmeňovej miestnosti a pozreli sme si prvý z dvoch filmov, o ktorých budeme diskutovať. Film má názov Saraphina a hovorí o škole v SoWeTo počas apartheidu. Umelecky teda (aj napriek Whoopi Goldbergovej) nič moc, ale ideu to malo :) Samozrejme, ako vždy sa pred začiatkom zistilo, že nejde projektor ani repráky, všetko sa ale našťastie vyriešilo (keďže zodpovedný za túto session som bol ja), film sme si pozreli a v piatok budeme o ňom pekne debatovať :)

Vo štvrtok sme mali ráno prvú plenárku a v jej rámci tzv. "My Story" - osobný príbeh jedného z účastníkov/facilitátorov. Hneď bol na rane Jared, ktorý hovoril mega inšpiratívny príbeh o tom, ako sa ako 13-ročný chalan nachádzal priamo pod dvojičkami, keď padali -- a ako ho odtiaľ zachránila jedna Afgánka, ktorej manžel práve zahynul v ich troskách... dosť hard-core, potlesk ale zožal neskutočný.

Hneď po skončení sme išli aj s deckami do SoWeTo (South-Western Township -- bývalé černošské geto), konkrétne do jeho časti nazvanej Kliptown. Ide v zásade o slum, ktorý sa od čias apartheidu veľmi nezmenil. Paradoxne je len železnicou oddelený od prosperujúcej časti mesta. Cieľom výletu bolo ukázať deckám, že aj takéto časti krajiny existujú, akí ľudia tam žijú, aké majú potreby a čo sa na ich naplnenie robí. Po vystúpení z busu nás privítal chlapík s pomerne častým priezviskom Mandela, pracujúci s miestnou komunitou. Na úvod sa s nami podelil o dôležitosť počúvania. Keď sa vrátil po štúdiách v zahraničí, snažil sa šmahom ruky vyriešiť všetky problémy okolo -- až postupom času zistil, že nepojedol všetku múdrosť sveta a že je lepšie počúvať miestnu komunitu, čo vlastne chce a pomôcť jej tam.

Po úvode sme sa spolu so sprievodcom vybrali na prechádzku po Kliptowne. Prešli sme ponad železnicu a ocitli sme sa v celkom inom svete. Prašné zapáchajúce cesty, žiadne toalety ani kanalizácia, z pouličných lámp nelegálne ponaťahované elektrické káble, domčeky zbité z plechov a pár tehál, pobehujúce malé decká so zachnutými tečúcimi nosmi. Zaujímavosťou bol rad asi 5 dvakrát do týždňa vyvážaných TOI-TOI búdiek uzavretých zámkami, ktoré slúžia ako jediné toalety pre vyše 1000 ľudí (jedna búdka na asi 25 cca. 8-členných rodín). Po chvíli sme prišli k vodovodu, kde si miestni môžu chodiť nabrať vodu, resp. oprať (šaty perú v lavóry tak, že po nich stúpajú nohami). Neďaleko odtiaľ sa už nachádzalo miestne mládežnícke centrum. Jeho účelom je poskytnúť lokálnej mládeži možnosť dosiahnuť decentné vzdelanie. Za 6 rokov sa im podarilo poslať 25 detí na univerzity. Počas tejto doby sa počet ich klientov zvýšil z cca. 80 na vyše 400 ročne. Miestni sú činnosti centra poväčšine naklonení, a to aj vďaka aktivitám, ktoré robia pre celú miestnu komunitu (obed pre matky k dňu žien a pod.).

V rámci centra majú počítačovú miestnosť s cca. 20 počítačmi pripojenými na internet. Okrem toho požičiavajú deckám základné notebooky (majú ich 290 - cca. 100 USD za kus, pričom každý druhý kus je zadarmo v rámci programu "One Laptop Per Child"). Noťásky majú nainštalovaný Linux :) Okrem nich je k dispozícii ešte 12 tabletov. Celú miestnosť postavili z 50.000 USD grantu, ktorý pred časom vyhrali za svoj komunitný projekt. Financie na svoje fungovanie získavajú hlavne z honorárov za interpretáciu tradičných piesní, predaja tričiek, a pod. Za vystúpeniami cestujú po celom svete, čím sa tiež snažia zvyšovať povedomie o problematike chudoby v krajine. Zaujímavý je ich prístup PUSH (Persevere Until Something Happens) :D :D

Okrem počítačov a výučby poskytujú deckám aj 2 teplé jedlá denne, keďže na prázdny žalúdok sa veľmi ťažko koncentruje. Počas našej návštevy akurát varili sempu (kukurica s fazuľou) a dusenú hovädzinu. Medzi problémy, ktorým čelia, patrí aj nárast užívania drog medzi mladými, obzvlášť nebezpečná je pouličná droga nyaope/whoonga -- ide o zmes rôznych narkotík na báze heroínu. Nakoniec nám celé osadenstvo ešte predviedlo tradičný tanec a pieseň johannesburských baníkov -- mali navlečené čižmy, ktoré kedysi slúžili v tmavých baniach ako komunikačný nástroj: plieskaním po sárach si posielali odkazy, žiadali o nástroje a pod.

Keďže celý výlet zabral viac, ako sa predpokladalo, spojili sme obed s debrífingom, kde sme rozoberali, čo vlastne videli a aký to má pre nich význam. Po obede nasledovala prvá hodina, ktorú učili kolegovia. Decká sme podelili do skupiniek po 9, t.j. máme 4 skupiny, kde vždy jeden facilitátor učí, ďalší je tam ako záloha a tretí oddychuje :) Keďže tu budem celý rok učiť leadership, mám špeciálnu úlohu dozerať na priebeh hodín a robiť support tam, kde treba :) Hodina prebiehala bez problémov, s deckami sa debatovalo o leadershipe, prístupe, ktorý má k nemu ALA a pod. Samotá hodina bola založená na jednej hre, ktorú decká robili: boli rozdelené do 2 tímov, pričom sa museli dostať na druhú stranu prekážkovej dráhy: princíp spočíval v tom, že automaticky začnú tímy medzi sebou súťažiť, pričom v podstate jediný spôsob, ako sa oba tímy môžu dostať do cieľa je spolupracovať.

Po skončení hodiny mali decká voľno, my sme chvíľu pomítingovali a po večeri sme mali prvého hosťujúceho rečníka. Bola ním jedna baba z Kašmíru, ktorá pred pár rokmi nechala celkom výnosný džob v korporátnej sfére v Singapúre a odišla do JAR robiť sociálne podniky. Sympaťáčka, celkom inšpiratívna, hovorila o potrebe hodnôt v živote človeka, o prekonávaní strachu a nasledovaní toho, čo človek robí s nadšením: decká sa tešili a my tiež :) Potom sme sa už len hodinku a pol venovali jednému článku o povstaní v SoWeTo v 1976, išiel som si zabehať a bol piatok :)

Hneď ráno sme venovali cca. 3 hodinky rozboru filmu, ktorý sme videli a stredu, ako aj štvrtkového článku (oba o študentskom povstaní v SoWeTo). Decká super diskutovali, nechali sme ich aj trošku prezentovať, dali sme feedback :) Po obede nasledoval výlet do obchoďáku, ktorý som ja pekne vynechal, trochu si pospal a venoval sa svojim veciam :) Po večernom meetingu a samotnej večeri (štandardne výbornej) nasledovala ďalšia spíkerka. Tentoraz ňou bola bývalá belošská bojovníčka proti apartheidu a marxistka :) Jej debata bola o sile mladých a aktivizme. Bola mierne kontroverzná, lebo jej ľavicové cítenie bolo už dosť radikálne, ale aspoň sa ľudia nad jej slovami museli zamyslieť :) Slovenská študentka sa spýtala aj na jej názor na komunizmus v bývalom Československu, na čo ona odpovedala, že tam žiadny pravý komunizmus nebol, len politický stalinistický režim, ktorý sa komunizmom zastieral :)

Pred spaním sme ešte s deckami aj s Dofanom zahrali Mafiu a išlo sa na kute :D Po rannom behu rozprával ráno v rámci "My Story" jeden z chalanov z Nigérie o takom ťažšom období života -- dosť ho to vzalo, vyslúžil si ale mega potlesk a vyzerá, že aj jemu sa trošku uľavilo :) Potom nasledovala tímová hra a hodina o rôznych štýloch vedenia ľudí. Po rýchlom obede nasledoval zlatý klinec programu: športová olympiáda :) Decká boli rozdelené na štyri "domy" (podľa afrických riek na Niger, Níl, Tana, Kongo) a súťažili proti sebe. Disciplíny boli: hod vajcom, otáčanie sa okolo vlastnej osi a následný beh, ľudská pyramída, fúrikovanie, trojnohý pretek, kto najdlhšie vydrží zavesený. Náš tím (Niger) síce nevyhral, zato si väčšina účastníkov aj s facilitátormi potom zahrala ešte futbal :) Decká mali trošku sťažené úlohy, lebo oproti predchádzajúcim dvom týždňom sa schladilo a hlavne začal fúkať studený vietor.

Po skoršej večeri sme sa všetci pobrali do divadla do Pretórie na predstavenie Protest o aktivizme a korupcii v JAR. Vyrážať sme mali o 18.00, autobus ale meškal pol hodinu, takže sa nám odchod trocha posunul. Cesta trvala hodinu, časovú rezervu sme teda mali. Po príchode ale Dofan vyhlásil, že je hladný a či ho aj s Jaredom nepôjdeme odprevadiť do pizzérky. Keďže Pretória je hlavne v noci jedno z najnebezpečnejších miest, išli sme s ním. Pocity boli všelijaké, ulice nepôsobili vôbec dôveryhodne. Najväčšia zaujímavosť bola, že s Jaredom sme boli jediní belosi v celom okolí, čím sme si vysluhovali skúmavé pohľady okoloidúcich -- niektorí sa aj pristavili a pozdravili nás, iní skúšali žobrať.

Keďže sme do začiatku predstavenia mali len 15 minút a cesta do fast-food pizzérie trvala 5, neboli sme veľmi radi, keď Dofan zistil, že jedlo bude mať hotové až za štvrť hodinu. Skočili sme s ním teda ešte do neďalekého KFC, kde si zatiaľ dal nejaké krídelká. Cestou naspäť do divadla sme sa zastavili vyzdvihnúť aj pizzu. Prišli sme asi 15 minút po začiatku predstavenia. Hra nebola zlá, hlavne hudba bola vynikajúca, herci skutočne pekne spievali juhoafrické melódie. Na druhej strane by som klamal, keby som tvrdil, že som si spolu s viac než polovicou výpravy parkrát pekne neschrupol -- kontext hry bol pre nás totiž dosť vzdialený a občasné hlášky v isiZuzu plynutiu príbehu tiež veľmi nepomohli :D

Po skončení hry sme ešte (zasa) čakali chvíľu na Dofana, ktorý má zázračnú vlastnosť sa strácať :) Nasledovala cesta domov, šprint do jedálne po balené večerné maškrty, ktoré sme rozdali pred spaním deckám a následne pekne spánok. Kým som sa dostal do postele, navštívil som zariadenie, kde aj králi pešo chodievajú. Na tomto mieste treba povedať, že vécko má zamrežované okno, ktoré býva ale stále otvorené. Stojím si teda nič netušiac pred záchodovou misou a rozjímam nad nesmrteľnosťou chrústa, keď tu zrazu zbadám, ako na mňa spoza okna uprene hľadí pár očí... po prvotnom úľaku som identifikoval ich majiteľa: dva holuby sediace na otvorenom ráme okna :D Vôbec im nevadilo, že je od nich niekto na pol metra -- veď sú tam mreže :D :D :D

V nedeľu sme sa rano pekne vyspali, vzali so sebou nejaké maškrty na prehryznutie a okolo deviatej sme už čakali na autobus, ktorý nás mal vziať na prehliadku SOWETO (jedna z pôvodných černošských štvrtí pod apartheidom, stále pomerne chudobné miesto). Autobus asi 50 minút meškal, lebo spoločnosť si z nejakého dôvodu myslela, že má prísť o polhodinu neskôr... plus aj tak ešte 20 minút meškali :) Po asi trištvrte hodine sme dorazili na miesto. Pozreli sme si pár pamiatok a múzeí študentského štrajku z roku 1976 (policajti vtedy počas následných masakrov zastrelili asi 500 ľudí, často školákov protestujúcich proti zavedeniu afrikaans -- modifikovanej holandčiny -- ako učebného jazyka).

Navštívili sme aj ulicu Vilakazi, kde stojí dom Nelsona Rolihlahla Mandelu. Táto ulica je zaujímavá tým, že je to jediná ulica na svete, kde bývajú dvaja laureáti nobelovej ceny -- Mandela a Desmond Tutu (obaja za mier). Je to momentálne asi najluxusnejšia časť SOWETO, dom aj s pozemkom stojí okolo 1.000.000 randov. Mandelov dom bol na vtedajšie pomery pomerne dobre vybavený, mal dve izby a dokonca aj sprchu. V záhrade stojí strom (jeden z austrálskych druhov rodu melaleuca z čeľade myrhovité), pod ktorým podľa starodávnej tradície kmeňa Xhosa pochovávali pupočníkové šnúry všetkých Mandelových detí. Ďalšou zaujímavosťou bolo pouličné predstavenie priamo pred vchodom do domu (viď video).

Nasledoval obed -- a to nie hocijaký :D Sprievodcovia zo SOWETO nás vzali na jedno z trávnatých priestrnstiev, kde už stáli stany, piekla sa kuracinka, hovädzina, klobásky a samé dobroty od výmyslu sveta :) Napráskali sme sa ako páni, popri tom miesti spravili gitarovo flautový koncert -- proste parádička :) :) Po obede nasledovala cesta domov, chvíľa voľného času, večera a potom ešte večerný kvíz aj s deckami :) A bol večer, a bolo ráno a bol nový týždeň :)

Kolegovci 23.7.2014

top
Zopár slov o skupine ľudí, ktorí sme sa tu v JAR, konkrétne v Joburskej ALA, zišli: Connor je 22-ročný športovo založený chalan zo San Diega, ktorý práve skončil výšku. V rámci bakalárky navštívil ALA a tak sa mu tam zapáčilo, že na škole strávi nasledujúci rok starostivosťou o rôzne leadership programy.

Jake je tiež z USA, má 25, konkrétne pochádza zo štátu Washington. Po škole išiel na 2 roky učiť do Somalilandu na súkromnú školu. Tam zažil hard-core africké podmienky s výpadkami elektriny a podobne. Vzhľadom na veľmi konzervatívnu miestnu kultúru na škole dodržiavali prísne oddeľovanie chalanov a dievčat. Následne cestoval po Indii a Tibete, robil rôzne meditačné cvičenia, až prišiel do ALA učiť na 3 roky rétoriku a štylistiku.

Jared, ďalší Američan, 24, z New Yorku. Po magistrovi sa rozhodol ísť do Kapského mesta robiť biznis. Leto si spríjemňuje na ALA. Má veľmi ironický zmysel pre humor.

Jackie, tiež z USA, Kansas. Vek okolo 30, vydatá. Má dlhoročné skúsenosti s internátnymi školami, výorne vie komunikovať s deckami, pokročilé organizačné schopnosti. V ALA je len na leto, potom sa vracia naspäť do USA.

Vivian je 23-ročná baba pôvodne z Namíbie, ktorej otec je Nigeríjčan. Do školy chodila v USA, je veľmi veselá, ma zapletené minivrkoče a celkovo pôsobí veľmi príjemne. Namíbia je podľa jej slov veľmi pokojná krajina (minimálna kriminalita), s krásnymi miestami a veeeeeľmi malou hustotou obyvateľstva -- človek sa kľudne stratí.

Shoki (celým menom niečo ako Reshotsawe), 22, z JAR, jedna z prvých absolventiek ALA. Je to úplná pártymanka, je s nami len na leto.

Theboho, 21, JAR. Tichšia, tiež chodí na výšku do USA, chodila pred pár rokmi na ALA a teraz sa vrátila facilitovať na leto.

Thato, 21, Lesotho, tiež absolventka ALA a podobne ako Thebs, aj ona je tu len na leto. Má super zmysel pre humor, veľmi veselá osoba, taký smejo :)

Lillian, 19, Hong Kong. O GSP sa dozvedela od brata, na ktorého školu prišiel program predstaviť jeden z jej riaditeľov. Brat nakoniec nešiel ako účastník, ale ona prišla ako facilitátor :) Veľmi milá, slušná, tichšia baba, chodievame spolu ráno behávať. Dofan, 20, Pobrežie Slonoviny, chodil do ročníka na ALA s Thato. Je tu tiež iba leto, inak študuje v USA. Veľký pohoďák, nič ho nerozhádže, jedho rodný jazyk je na rozdiel od zvyšku francúzština, čo trošku poznať na prízvuku.

Doris, cca. 50, Keňa. Veľmi zodpovedná a milá osôbka.

Delali, 33, Ghana. Bývalý vojak britskej armády v Iraku (ženista), v súčasnosti učiteľ matiky a fyziky. Super zmysel pre humor, veľmi milý a láskavý človek, na ALA bude rok učiť matiku :D.

Nomcebo, 30, Svazijsko, je v ALA iba na leto. Má malého syna a dcéru. Hovorila nám mnohé príhody z krajiny -- napríklad o tom, ako ich kráľ (absolútny monarcha) každoročne usporadúva slávnosť, na ktorú 16-ročné baby prídu holé, tancujú a z nich si vyberá nevestu :D V krajine bežne funguje mnohoženstvo. Šíria sa legendy o tom, ako sa na takejto slávnosti ocitla len tak zo srandy cudzinka, kráľ si ju vybral a potom musela v noci tajne ujsť z krajiny, ak sa nechcela stať kráľovskou nevestou.

Lebogang, 29, Botswana, študovala v USA, GB, ESP a JAR. Veľmi zodpovedná a organizovaná, je šéfkou celého programu. Robí na fulltime na ALA, bude mojou kolegyňou aj počas roka :)

Let a prvý týždeň 21.7.2014

top
Afrika -- kontinent plný kontrastov. Hovorí sa, že sa do neho človek buď zamiluje alebo ho znenávidí. Koncom marca som dostal ponuku uchádzať sa o ročný fellowship v Johannesburgu, jednom z najväčších miest Juhoafrickej republiky. Hneď od začiatku som podvedome vedel, že dozrel čas na ďalší ročný cestovateľský trip. Preto keď som začiatkom mája zistil, že som prešiel výberom, bolo rozhodnuté :) Nasledovala kúpa letenky, vybavovanie víz, tri týždne plné lúčenia a blížiaci sa odchod 12. júla.

Samotný let odchádzal po 23.00 z Viedne. Na letisko sme prišli so slušným predstihom, po menšej rozlúčke už nasledoval let Ethiopian Airlines do Johannesburgu cez Adis Abebu. Vyrážali sme síce s vyše hodinovým meškaním (nakladali ešte niečo do lietadla), dorazili sme ale načas :) Od polnoci do šiestej ráno nám zvládli naservírovať dve porcie jedla, čo znamená, že Ethiopian sú odteraz moje obľúbené aerolinky :D

V Adis Abebe som obehal suvenírové obchody a pokupoval vecičky všetkým, čo si u mňa objednali magnetky, pohľadnice, prívesky a pod. :) Podarilo sa mi nájsť aj zvyšné etiópske mince, ktoré mi ešte chýbali, na čo som sa cely spokojný postavil do radu na bezpečnostnú kontrolu. Rad mal asi kilometer a do odletu zostávala asi pol hodina, čo mi mierne zvýšilo hladinu adrenalínu. Našťastie som sa rozhodol pre proaktívny prístup (:D), zašiel som za týpkom pri informačnom pulte, ktorý mi rýchlo vytlačil palubný lístok a poslal ma dopredu rady. Podarilo sa mi ešte dostať pred pár ľudí stojacich už tesne pri dverách, az som narazil na partiu ponáhľajúcich sa Amíkov, ktorí ma síce nechceli pustiť, ale zato sme trochu pokecali... išli do JAR na akúsi náboženskú misiu :)

Bezpečnostná kontrola prebehla bez problémov (moje dva dokopy 50kg vážiace kufre isli priamo z Viedne a prirucnu moc neriešili). Na bránu som pribehol uz ako asi posledný cestujúci, takže čas v Adis Abebe bol využitý takmer dokonale efektívne :D Nasledoval asi 5-hodinový let do samotného Joburgu. Aj tu nás kráľovsky pohostili, vyskúšal som aj jednu veľmi dobrú etiópsku špecialitku - pripomínala pikantnú verziu lasagne :) Neviem, či majú Ethiopian tak divne nastavený priestor na sedadlách alebo či som bol obzvlášť nešíkovný, ale pri oboch letoch som sa pooblieval džúsom :D A odniesli si to aj spolucestujúci -- aspoň mali zážitok :D

Do Johannesburgu sme doleteli pred obedom. Všetko prebiehalo hladko, jediný zádrhel bol, že mi colník dal do pasu nesprávne razítko, to sa už ale rieši :) Po príchode ma čakal šofér, ktorému som sa inštinktívne dobýjal na vodičovo miesto (v JAR totiž jazdia vľavo) :D Ten ma zaviezol priamo do areálu ALA - organizácie, kde strávim nasledujúci rok. Prvé dojmy boli výborné: milí ľudia, zimné počasie tiež veľmi príjemné (asi ako u nás počas babieho leta). Po príchode do areálu som sa ubytoval, vybalil a strávil zvyšok dňa skúmaním okolia, čítaním a spánkom :D

Samotný areál je stredne veľký, zmestí sa naň futbalové ihrisko (okolo ktorého chodievame behávať), basketbalové kurty, obrovská knižnica, aula, jedáleň, administratívna budova, labáky a intráky, pričom práve stavajú ďalšiu rezidenčnú budovu. Všetko je veľmi pekne udržiavané, v každej miestnosti dataprojektory a pod. Celý areál je pokrytý 40Mbps WiFi :) Jediný menší problém je, že v miestnostiach vo všeobecnosti nemajú kúrenie, len chabé vyhrievacie panely, ktoré nie celkom stačia. Ale tie dva mesiace v roku sa to dá prežiť. Aj moja dočasná izba je na tom podobne, treba ale povedať, že kúpelňa a WC na chodbe sú veľmi slušné. Od septembra budem mať potom jeden z apartmánov, ktoré sú v areáli, spolu s vlastnými sociálnymi zariadeniami, obývačkou atď.

V pondelok ráno som sa stretol s HR manažérkou Vaish (pôvodne z Indie), povenovali sme sa administratívnym procedúram a pozoznamovali sme sa s ďalšími novými ľuďmi :) Po prvýkrát som vyskúšal miestne jedlo: je vynikajúce :D Vždy sú na výber 2 alebo 3 prílohy (ryža, zemiaky, kukuričná kaša - pap, cestoviny), 2 alebo 3 druhy mäsa (kuracie, hovädzie, ryba, ...), varená zelenina (španát, tekvica, iné, ...) a neobmedzený prístup k čerstvej zelenine (hlávkový šalát, paradajky, uhorky). Čo je najlepšie, na večeru je vždy dezert -- puding, koláč a pod.

V utorok sa pokračovalo vo vybavovaní papierov, najlepšia časť dňa ale prišla večer: jeden z kolegov nás vzal do etiópskej reštaurácie na jedno z typických jedál: rôzne omáčky a mäso na 50cm širokej placke z kvaseného kyslého ryžového cesta (injera). Celé jedlo bolo vynikajúce a hlavná špecialita bola, že sa celé je rukami :D To je koniec koncov rovnako aj v prípade pap-u :)

Streda bola už v znamení pracovného nasadenia, mali sme prvý tréning ohľadom hodnôt organizácie a prípravy samotného leadership campu. Camp začína v pondelok 21.7. a potrvá 3 týždne, počas ktorých 40 detvákov dostane rýchlokurz leadershipu -- a rodičia sa ich na 20 dní zbavia za necelých 4.000 USD :D :D Kemp má v skutočnosti 3 fázy s osobitnými účastníkmi aj facilitátormi, ktoré sa čiastočne prekrývajú, pričom my sme zodpovední za poslednú, tretiu fázu. Okrem práce sa mi zatiaľ podarilo každý deň ísť aspoň na polhodinku zabehať, čo považujem za životný úspech, hlavne keď je Johannesburg vo výške 1750 m.n.m. a dýchanie sa po chvíli celkom slušne sťažuje. Najlepšie je to hneď ráno, kým je tráva ešte zmrznutá, ale vychádzajúce slnko ju postupne roztápa a človek sa veľmi príjemne preberie do nového dňa :)

Po pracovnom štvrtku nastal piatok, ktorého highlightom bola večera, na ktorú nás všetkých facilitátorov z kempu pozval Josh, riaditeľ celého Leadership ústavu. Išli sme na pizzu do nákupného centra, ktorého zaujímavosťou bola strecha pripomínajúca oblohu. Podľa miesta, kde sa človek nachádza sa obloha menila z dennej na nočnú. Po tom, ako sme šťastne dorazili a usadili sa, čakali sme na hostiteľa. Ten však neprichádzal a keď sme mu volali, tvrdil, že už je "tam" :D To sme brali ako metaforické vyjadrenie toho, že sa k nám blíži. Po ďalších pár minútach nasledoval ďalší hovor, kedy začalo byť zjavné, že asi nie je všetko úplne v poriadku, nakoľko tvrdil, že fyzicky sedí za stolom, ktorý máme rezervovaný. Vyšlo najavo, že v obchoďáku sú dve talianske reštiky s takmer rovnakým menom a totožným majiteľom, že sme v tej nesprávnej a že čašníci, keď zbadali veľkú skupinu, tak nás oklamali, že máme rezervačku práve v ich reštike :D Onedlho došiel aj Josh, vybavil účet, presunuli sme sa do správnej reštiky a pochutili si na pomerne obstojnej pizzi :)

Rozprávali sme sa o samotnom vzniku celej akadémie a hlavne o ďalších plánoch, ktoré zahŕňajú vybudovanie univerzity, ktorá na svojich viacerých campusoch postupne obslúži štvrť milióna afrických študentov ročne :D Celkom ambiciózne :D

Sobota bola v znamení oddychu. Ráno sme šli na raňajky do najbližšieho nákupného centra a po najnutnejších nákupoch sme sa presunuli do centra Joburgu do tzv. Neighborgoods. Ide o dve poschodia budovy plné stánkov s jedlom, klobások, zmrzliny, morských plodov, suvenírov a drinkov. Schádza sa tam pomerne silne hipsterská spoločnosť (miestnym ekvivalentom našich skladačiek a brád sú černosi v kravatách, vestách a klobúkoch), ale atmosféra je nezabudnuteľná. Pri vchode okrem toho hrala živá kapela (2 gitary a saxofón). Keď to videl Connor, jeden z US chalanov z našej skupinky, neodolal, vymenil jedného zo skupiny a zahral si s nimi :D Po výbornej domácej zmrzline sme sa presunuli neďaleko na zastávku tzv. Hop-on Hop-off turistického autobusu: bus má dvojhodinový okruh po meste, počas neho cca. 8 zastávok, kde človek môže vystúpiť, poobzerať sa a na ten istý lístok chytiť ďalší bus, ktorý ide neskôr.

Prehliadka bola super, videli sme hlavne centrum Joburgu, ktoré bolo ešte počas apartheidu obývané najmä veľkými spoločnosťami. Po zmene režimu sa spoločnosti stiahli, vytvorili nový mrakodrapmi posiaty finančný dištrikt a do bývalého centra sa presťahovalo majoritné obyvateľstvo. Prešli sme hlavné pamiatky mesta, zakrúžili po Gándhího námestí (na začiatku svojej kariéry tu žil, stretol sa s rasizmom a aj na základe neho vypracoval svoj program oslobodenia Indie), pozreli si haldy žltej zeme, kontrastujúce s prevládajúcou červenou, ktoré sú pozostatkami starých háld spojených s ťažbou zlata. Na chvíľu (a.k.a. cikpauza) sme sa zastavili v jednom z miestnych kasín, potom sme smerovali zas naspäť.

Najlepšia časť dňa ale ešte bola pred nami. Kým sme čakali na odvoz, zaskočili sme do miestneho podniku Kitchiners. Boli asi 4 hodiny popoludní, podnik však bol na prasknutie plný. V zadných miestnostiach hrala živá tanečná hudba (syntetizátory, bongá, bicie) a jediné, čo ma napadlo, bolo, prečo takúto hudbu nehrajú aj u nás v kluboch... asi do 3 sekúnd po vstupe totiž človeka premohol vír rytmov a mimovoľne sa začal vlniť podľa úderov bong. Že sa celým podnikom šírili aj rôzne arómy konopnejšieho charakteru pripomínať asi nemusím :D

Nedeľa sa opäť niesla v znamení príprav na pondelkovú hordu študentov. Prvýkrát sme sa vybrali peši mimo campus. Išli sme do asi 20 minút vzdialeného reťazca Spar. Keďže bol deň, boli sme traja a išiel s nami aj bývalý ghansko-britský príslušník jednotiek z Iraku, boli sme v úplnom bezpečí :) Svet mimo campus vyzerá podstatne horšie ako vo vychytených častiach mesta. Okrem často chýbajúcich chodníkov vidno trošku menšiu starostlivosť, ktorá sa niektorým častiam mesta venuje. Na druhej strane ale celkový obraz nie je zlý, vyzerá to možno ešte o kúsok lepšie ako Kolumbia.

V obchode sme nakúpili darček šéfke, ktorá má v pondelok narodky a vrhli sa naspäť do práce. Spolu s jednou Namíbijčankou máme na starosti stravovanie účastníkov, t.j. musíme dávať pozor, kto má vegetariánsku stravu, alergie, halal jedlo (pre veriacich moslimov), resp. kto dodržuje Ramadán, ktorý sa tento rok končí až na konci júla. Je to dôležité preto, lebo účastníci tábora sú skutočne z celej Afriky, z rôznych krajín a kultúrno-náboženských priestorov. Najzaujímavejšie bolo, že sme štyria chalani a podšéfka Nomcebo (čítaj Nomtsebo, pričom to "ts" je tzv. klik -- ako keď človek prejavuje nesúhlas vťahovaním vzduchu "ts-ts-ts") vyhrali zájazd na letisko vyzdvihnúť prichádzajúcich študentov. O 4:30 ráno :D :D Našťastie sa mi podarilo vstať trochu skôr a ísť si ešte predtým zabehať, aj keď som to celé obmedzil asi na 15 minút, aj vzhľadom na všade naokolo panujúci mráz :) :)

Ako dopadol prvý deň našich študentov sa dozviete zas za týždeň :). Nezabudnite si pozrieť všetky štyri galérie napravo, do ktorých budú pribúdať fotky, ako aj rubriky Rozprávky starej matere a Čo sme sa zatiaľ naučili. Sziasztok :)







Dominika hovorí:22.07.2014, 08:56


Peťulko, strašne sme sa dnes zabavili ráno v robotke na tvojom prvom týždni. Janka zhodnotila, že keby ťa nepozná tak si po tomto článku myslí, že máš 150 KG. Stále papáte :D Vidím, že ti je tam dobre tak si to poriadne užívaj :) Pozdravujú ťa Janka aj Naďka :)
peťo reťo hovorí:23.07.2014, 17:16
RE: Dominika

Haha, diki moc, pozdravujem celé SARIO :D Starajú sa o nás fakt príkladne, tak sa veeeeľmi teším :) :) :)
Joly hovorí:25.07.2014, 10:17


Peťo, report prvého týždňa sa mi fakt páčil - teším sa na ďalšie. Všetko dobré a nech sa Ti tam darí!
peťo reťo hovorí:25.07.2014, 10:43
RE: Joly

Diki, Joly :) :) Druhy bude este zaujimavejsi, dostali sme sa trosku na turu a do prirody :D :D Pozdravujem SKia ;)
Draga hovorí:28.07.2014, 10:22
szia dragam :-)

Jej, Petko, tak takto si ty nazivas :-) Ked pocujem JAR, tak si nejako automaticky vybavim nebezpecne miesto, plne vojakov, nasilia a co ja viem coho zleho este.... ale citam tvoje dojmy a zazitky a mam pocit, ze si v safe country. Okrem zmeny "priestoru" to asi velka zmena pre teba nebude, ked mas kde behat, papat pizzu a ine dobrotky, trsat a dychat "rastlinne vypary".... :-) uz som zvedava na dalsie story of your live :-)
peťo reťo hovorí:28.07.2014, 14:08
RE: szia dragam :)

Haha, díki, Drahuška :) :) :) Veru pravdu máš, máme sa tu ako prasiatka v žite :D Kriminalita existuje, treba si dávať pozor, ale veľmi dobre sa o nás starajú :) :) Skúsim dnes večer postnúť nový článok, ak nad ním zas nezaspím ako včera :P
nick:
predmet:
kód:
komentár    




Dnes je streda, 30.07.2014,
meniny má Libuša, Abdon, Ingemar, Ingeborga, Ľubuša, Rowena



Juhoafrická republika







Rozloha: 1,2 mil km2
Obyvateľstvo: 53,0 mil.
Hl. mesto: Pretoria (741 tis.)
Jazyky: Afrikaans
Angličtina
Zulu
Xhosa
Swazi
Tsonga
Tswana
Venda
Northern Sotho
Southern Sotho
Southern Ndebele
Náboženstvo: protestanti (79,7%)
Zloženie: černosi (79,2%), belosi (8,9%), miešanci (8,9%), aziati (2,5%)
Mena: rand (ZAR)
Hlava štátu: prez. Jacob Zuma

Hymna JAR



-0 hodín







Juhoafrické randy :D

ZAR->EUR
SKK (30.126)
EUR->ZAR
SKK (30.126)

kurz: 14.43 ZAR/EUR










Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
Kubov Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Stanleyho Blog
Smolov Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Vladov Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog