Peto Reto :)

Bratislava
Slovakia


 
 

Rozprávky starej matere...



Rozprávky starej matere 1 - Kolumbíjska vlajka

top
Vlajka Kolumbie sa zakladá na vlajke štátu Veľká Kolumbia z 19. storočia (dnešná Venezuela, Kolumbia, Panama a Ekvádor). Túto vlajku vytvoril istý Francisco de Miranda na základe jednej z Kolumbových vlajok, ako aj po konzultácií s Goethem, podľa ktorého teórie je zlatá najušľachtilejšia, modrá vytvára dobrý prechod a červená ťažisko. Oficiálne zdôvodnenie týchto farieb je však iné: žltá predstavuje bohatstvo krajiny, modrá (ako takmer na všetkých vlajkách latinskoamerických krajín) oceán, resp. dva oceány a červená znamená zápas za slobodu.

Štátny znak zasa obsahuje okraj vo farbách vlajky, more a lode v spodnej časti symbolizujúce námornú históriu krajiny, najmä Panamský prieplav (Panama bola provinciou Kolumbie, kým jej USA za účelom vybudovania kanálu nepomohli "osamostatniť sa"), resp. dva oceány a obchodné loďstvo. V strede sa nachádza frýgska čiapka (symbol slobody) a vo vrchnej časti granátové jablko (emblém Novej Granady - pôvodného mena Kolumbie v 19. storočí), rohy bohatstva (drahých kovov a ovocia). Na vrchu sedí kondor.

Ozývajú sa hlasy, že by štátny znak bolo treba zmeniť, lebo:
  • Kondor je vlastne len prerastený sup, ktorý sa živí zdochlinami
  • Kondory sú v Kolumbii takmer vyhubené
  • Kondor je národný vták Ekvádoru, Bolívie, Čile a Argentíny
  • Granátové jablko v Kolumbii vôbec nerastie
  • Frýgska čiapka pochádza z Turecka :D

Rozprávky starej matere 2 - Slovenská vlajka

top
Po dlhom zisťovaní a výskume prichádzame s históriou vzniku Slovenskej vlajky, aby sme neboli horší ako Kolumbíjčania :D
Všetko sa to začalo niekedy v 17. storočí, keď Peter Veľký pri svojej prieskumnej inkognito ceste do Holandska zistil, že Holanďania používajú na lodiach vlajky ako praktický spoznávací znak. Keďže aj on (resp. jeho otec) chcel rozlíšiť svoje čiernomorské lode od Bulharských a Tureckých, rozhodol sa nápad okopírovať. Kvôli výraznosti na mori usporiadali farby do pásov a vlajka bola na svete. Čo sa týka farieb, existuje niekoľko teórii:
  • Farby boli vybrané náhodne tak, aby boli kontrastné
  • Farby boli založené na farbách erbu Moskovského veľkovojvodstva: biela, strieborné brnenie Sv. Juraja (patróna Veľkovojvodstva) na bielom koni s modrým plášťom na červenom poli
  • Tri farby nachádzajúce sa na šatoch panny Márie, patrónky Ruska
  • Obraz ruského sociálneho systému: biela: boh, modrá: cár, červená: roľníci
  • Časti ruského impéria: biela: Bielorusko, modrá: Ukrajina, červená: Rusko
  • Biela: svetlá budúcnosť, modrá: hmlistá prítomnosť, červená: krvavá minulosť
  • Biela: cnosť a dobro, modrá: poctivosť, červená: pracovitosť a vášeň
  • ...
V neskorších rokoch sa táto ruská vlajka stala symbolom celého panslavistického hnutia (založeného na opore Ruska), čo malo za následok jej ustanovenie za tzv. Slovanskú trikolóru (biela modrá červená). S väčšími či menšími obmenami ju prevzali mnohé slovanské štáty (Slovensko, Česko, Rusko, Slovinsko, Chorvátsko, Srbsko, Čierna Hora(pôvodná stará vlajka), Bosna a Hercegovina(návrh vlajky, ktorý nakoniec neprešiel)). Aby sme sa odlíšili od Rusov (čo sa čiastočne podarilo) a Slovincov (čo sa vôbec nepodarilo), ktorí mali +/- rovnaké vlajky, pribudol na tej našej ešte aj štátny znak.

Štátny znak je stará známa Tatra, Matra, Fatra, ako ohraničenie Horného Uhorska spolu s cyrilometodejským dvojkrížom doneseným z Byzantskej ríše (v Byzantii to bol politický symbol znamenajúci dualitu sakrálnej aj sekulárnej moci panovníka-patriarchu). Aby sa znak odlíšil od Maďarského znaku, ktorého časť práve tento motív tvoril, zmenila sa farba zo zelenej na modrú v zmysle slovanskej trikolóry.

Aby sme si ale nemysleli, že naša vlajka je vlastne rusko-maďarská, existuje aj naše vlastné vysvetlenie pre jednotlivé farby:
  • Alternatíva A:
    • Biela: naša nevinnosť, mierumilovnosť a národholubičizmus
    • Modrá: nádej, poctivosť a pracovitosť
    • Červená: zápas za slobodu a svojbytnosť (odborne suverenitu) :D
  • Alternatíva B:
    • Biela: Tatry
    • Modrá: Dunaj
    • Červená: Rudohorie

Rozprávky starej matere 3 - Veža Torre Cable

top
Celá veža slúžila v minulosti ako stanica a nosník pre lanovku využívanú na dopravu tovaru a aj osôb medzi mestami v regióne. Ako ste sa už iste dočítali, ten je neuveriteľne kopcovitý a strmý, takže lanovka bola najjednoduchším a najrýchlejším spôsobom dopravy.

Tak sa stalo, že (možno pod vplyvom Eiffelovky) si objednali vo Francúzsku takéto železné veže. Veže došli, lenže pri montáži sa zistilo, že jedna chýba. Whoops - tá matika. Tak tú chýbajúcu, práve v Manizales, postavili z dreva. A tak stojí dodnes.

Rozprávky starej matere 4 - Juli a Dona Miriam

top
Ako som minule sľúbil, nasleduje článok o Julim a Done Miriam. Jeden večer som tak sedel s Betsy, nemali sme moc čo robiť, tak sme kecali. Reč prišla aj na to, čo som si predtým myslel, že je kultúrna záležitosť: Juli, Doňa Miriam a ich zdieľanie spoločnej postele. Zistilo sa však, že vec sa má trochu inak:

Doňa Miriam, ako nikdy nezabudne pripomenúť, pracovala 25 rokov v banke. Potom, vo svojich 43 rokoch zistila, že sa cíti pomerne osamelá. Preto si, ako pri jednej príležitosti povedala babám, "zaobstarala" Juliho. O jeho otcovi sa nevie nič, ale podľa podobností v črtách tváre, by som odhadoval, že biologickou matkou bude asi ona. Ďalšia história je pomerne hmlistá. Vie sa len, že (ako nikdy Julimu nezabudne pripomenúť) kvôli nemu odišla z banky, aby sa o neho mohla lepšie starať a začala robiť v pohrebníctve, kde robila 5 rokov. Potom sa nechala penzionovať, aby sa o malého Juliho mohla ešte lepšie (?) starať.

O nejakých 14 rokov neskôr má Juli 19. Poviete si, pohľadný mladý muž. Lenže, kam ide teta Miriam, tam ide on. Keď ide nakúpiť Juli ide s ňou. Keď teta Miriam varí, on varí s ňou. Keď perie, perú obaja. Keď upratuje, on upratuje tiež. Keď ide teta Miriam spať, on idie tiež. Do rovnakej postele. Hovorí mu "miláčik". On jej "mamička". Mladý Juli nemá absolútne žiadny voľný čas, pretože každú minútu trávi s Doňou Miriam pri domácich prácach -- a keby náhodou nebolo čo robiť, niečo sa vymyslí (spomínal som už, že sa každý deň leštia všetky devené podlahy?).

Juli v živote neodíde z rodného domu. Pri jednej príležitosti sa rozprávala Betsy s Doňou Miriam o tom, že ona študuje v inom meste, ako žije jej rodina a spýtala sa, či aj Juli by nemal niekde trochu pocestovať. Reakcia bola takáto: "Ha, môj syn? On nikam nepôjde. Dievčatá majú odísť z domu, ale synovia nie. Tí musia zostať pri svojej matke." Čo si tak asi myslí o mne, že nesedím doma :D ?

Keď si Juli našiel babu, Doňa Miriam bola od zlosti celá bez seba. Našťastie sa už rozišli. Najzaujímavejší je popritom fakt, že sa zdá, že sú tak obaja spokojní. Ale, ako poznamenala Betsy, legálne to je, aj keď aj na kolumbíjske pomery riadne silná káva.

Ďalšia haluz je, že teta Miriam delegovala časť obsluhovania na Juliho, takže povely typu: "Prines Betsy viac ryže" alebo "Nalej Pedrovi ešte džús" sú na dennom poriadku. Je mi už pomerne nepríjemné, že mi teta upravuje posteľ a má tendenciu (ktorú sa mi už skoro podarilo zrušiť), neustále dokladať mi veci na tanier. Nechať sa ale obsluhovať od 19 ročného chalana prekračuje moje hranice tolerancie, takže to rázne odmietam :)

Bolo by tiež treba povedať, že teta Miriam je stvorenie pomerne svojské:
  • To, čo sa povie v televízii, je sväté, lebo to povedali, takže to je tak.
  • Teta Miriam netuší, či je vo víne alkohol, aj keď sa z neho (aj z iných vecí) pár krát už celkom pekne pripila.
  • Teta Miriam zásadne netuší, ktorý deň v týždni je: pondelok alebo piatok, všetko jedno.
  • Teta Miriam niekedy príde z nákupov okolo 21:00 večer. My vždy prichádzame domov o 17:00 alebo 18:00. Vždy sa spýta, či sme práve prišli a keď jej povieme, že už sme doma 3-4 hodiny, neuveriteľne sa prekvapí a čuduje sa, ako je to možné.
  • Teta Miriam stále netuší, odkiaľ som, takže hovorí o "vašej krajine".
  • Teta Miriam sa svojho syna na počudovanie všetkých zúčastnených pýta, či už niekedy jedol Bandeja Paisa (ako keby sa u nás niekto spýtal 19 ročného chalana, či už niekedy jedol rezeň alebo halušky).
  • Teta Miriam každý deň hovorí, aký pekný deň bude. Každý deň prší.
  • Teta Miriam očividne nemá rada konkurenciu, lebo o Betsy a Ruke, ktoré tu tiež bývajú, sa za ich chrbtom vyjadruje nie celkom lichotivo (dúfam, že o mne nie, aj keď myslím, že ja konkurenciu nepredstavujem :D ).
  • Teta Miriam nechápe a veľmi sa čuduje, ako je možné, že keď má ona v posteli blchy, že každú noc štípe niečo aj nás s Betsy.
  • Teta Miriam trpí syndrómom klasických bratislavských dôchodcov: za 1,50 aj celé mesto precestovať (a nie že by na to bola odkázaná: prenajíma 3 izby, garáž, jeden celý byt a okrem toho dostáva ešte aj celkom štedrý dôchodok - celkovo jej príjmy ako dôchodkyne výrazne prekračujú slovenský priemerný zárobok - o kolumbíjskom už ani nehovorím - pri cca. polovičných životných nákladoch).
  • Teta Miriam na záchod nedáva toaletný papier, lebo je pridrahý (asi 2 SKK za kotúč).
  • Teta Miriam na druhej strane veľmi dobre varí, takže z nášho pohľadu z toho nakoniec vychádza pozitívne :).

No, keď sa na to tak pozerám z kulturologického a analytického hľadiska, myslím, že tu máme kandidáta na prvý mierny kultúrny šok, aj keď možno nie z celokolumbíjskej kultúry, ale z kultúry "de la Familia de Castellanos," (čo je koniec koncov z pohľadu kultúrneho šoku celkom jedno). Budem sa z výskumného hľadiska fenoménom "Juli a Doňa Miriam" zaoberať aj naďalej, občas predýchavať a každé nové zistenie podrobne opíšem :).

Nabudúce v našej rubrike Rozprávky starej matere: Kolumbíjske mince, bankovky a hymna.

Rozprávky starej matere 5 - Mince, bankovky a hymna

top
Takže poďme postupne na mince a bankovky. Mince, ako som už spomínal, sú také hala-bala:
  • 20 pesos - nový: na zadnej strane je vyobrazený samozrejme Simon Bolívar, národný hrdina Kolumbie a Latinskej Ameriky (viac o ňom niekedy neskôr)
  • 20 pesos - starý: na zadnej strane znak Kolumbie
  • 50 pesos: na zadnej strane znak Kolumbie
  • 100 pesos: na zadnej strane znak Kolumbie
  • 200 pesos: na zadnej strane znak civilizácie Quimbaya, ktorá dosiahla najväčší rozmach v 4. - 7. storočí n.l. Obývala oblasti dnešných departmentov Caldas, Risaralda a Quindío, čiže presne oblasť, kde sa nachádzam. Vyrábali krásne zlaté predmety.
  • 500 pesos: na zadnej strane strom Údolia Cauca, ktorého obyvatelia sa výrazne zaslúžili o rozvoj ochrany životného prostredia.
Teraz si vezmeme na mušku bankovky:
  • 1000 pesos: Portrét Jorgeho Eliécera Gaitána. Bol to politik, vodca ľudového hnutia v Kolumbii, na ktorého v roku 1948 vo veku 45 rokov úspešne spáchali atentát.
  • 2000 pesos: Francisco de Paula Santander. Je po ňom pomenovaná aj hlavná ulica Manizales - Avenida Santander (oficiálne sa nazýva Carrera 23). Bol jedným z vojenských a politických vodcom počas zápasu Kolumbie za samostatnosť začiatkom 19. storočia. Na opačnej strane sú dvere národnej mincovne.
  • 5000 pesos: Jose Asuncion Silva. Kolumbíjsky básnik, ktorý žil na sklonku 19. storočia, zakladateľ latinskoamerickej moderny. Zastrelil sa, keď mal 30 rokov.
  • 10000 pesos: Policarpa Salavarrieta. Kolumbíjska tkáčka, ktorá na prelome 18. a 19. storočia pracovala ako špeh proti Španielom pokúšajúcim sa o znovudobytie latinskoamerických kolónií. Obesili ju vo veku 26 rokov za zradu. Deň jej smrti (14. november) je od roku 1969 oficiálnym dňom kolumbíjskych žien. Na opačnej strane sa nachádza Policarpin rodný dom.
  • 20000 pesos: Julio Garavito Armero. Kolumbíjsky astronóm (cca. 1860 - 1920), ktorý študoval pôsobenie mesiaca na odchýlky zemskej akcelerácie (alebo niečoho takého). Okrem toho študoval ekonómiu a pomohol Kolumbii dostať sa z krízy po občianskej voje. Je po ňom pomenovaný kráter na mesiaci (Garavito crater), ktorý je zobrazený na rube bankovky.
  • 50000 pesos: Jorge Isaacs Ferrer. Politik, vojak a spisovateľ, ktorý žil v 19. storočí. Jeho román Maria je jedným z najvýraznejších diel romantizmu v španielskej literatúre.
Inak, oficiálny symbol pesa je $, rovnaký ako amerického dolára. Ešte pred 30 rokmi sa razili aj halieriky (centavos, na ktoré sa pesos oficiálne delia) a 1, 2, 5 a 10 pesos mince. V priebehu posledných rokov 20. storočia však všetky zmizli z obehu, spolu s 1000 pesos mincou, ktorú zasa stiahli pre problémy s falšovaním.

Poznamka na okraj: medzi slávnych kolumbíjčanov patrí určite aj žijúci Gabriel García Márquez (80), ktorý sa isto časom na bankovke objaví. Som zvedavý, či rovnaký osud postihne aj Chakiru a Juanesa :D

O hymnu Kolumbie "Oh gloria inmarcesible!" ("Ach, večná sláva!") sa v roku 1887 zaslúžil José Domingo Torres. Slová hymny sú založené na inšpiračnej básni z pera prezidenta Rafaela Nuňeza na počesť mesta Cartagena. Hudbu zložil jeho priateľ, taliansky učiteľ opery Oreste Sindici. Oficiálne bola hymna uzákonená v roku 1920 a hrá sa v televízii a rádiách zo zákona každý deň o 6:00 a 18:00 (plus mínus pár minút :D)

Nabudúce v rubrike Rozprávky starej matere: Krátka história Kolumbie.

Rozprávky starej matere 6 - Krátka história Kolumbie

top
Ozývam sa vám z ďalekej Kolumbie s ďalším pokračovaním nášho populárneho výchovného seriálu pre deti aj dospelých, "Rozprávky starej matere". Všetkým autorských práv uvedomelým sa zároveň hlboko ospravedlňujem, lebo niektoré z článkov, ktoré pod touto sekciou publikujeme, sú takým celkom dobrým preloženým ripom z Wikipédie doplneným o vlastné zážitky (no ale čo už, keď Wikipedia má také dobré informácie, všakže :D ). Ale aby sme už viac nenapínali:

Všetko sa to začalo už veľmi dávno. Hlavné teórie hovoria o cca. 10.000 - 15.000 rokoch pred našim letopočtom, kedy prví ľudia prekročili Beringovu šiju spájajúcu Áziu a Severnú Ameriku. V tých časoch bolo more kvôli prebiehajúcej dobe ľadovej omnoho nižšie a zaľadnenie tiež urobilo svoje, takže mohli prejsť suchou nohou. Zo Severnej Ameriky sa potom ľudia postupne rýchlo rozšírili na celý kontinent vrátane jeho južnej polovice. Iné teórie hovoria aj o skoršom osídlení Južnej Ameriky, ktoré podľa niektorých dôkazov nastalo pred cca. 35 - 50.000 rokmi z Pacifiku (ľudia sa z Ázie postupne preplavovali na ostrovy bližšie a bližšie k Amerike až k nej nakoniec dorazili). Tieto teórie sú však mierne sporné.

V každom prípade, na území Kolumbie existovali prvé spoločenské útvary lovcov a zberačov plodov už okolo roku 10.000 pred n.l., najmä v oblasti okolo Bogoty. Postupným rozvojom dosiahli okolo roku 1000 n.l. vysoký stupeň vyspelosti s výstavbou pyramíd. Dva hlavné kmeňe boli Tayronovia (jazyková rodina Čibča) a Muiskovia, ktorých politický systém bol po Inkoch druhý najvyspelejší v Južnej Amerike. Zvrat nastal začiatkom 16. storočia, keď sa na pobreží Kolumbie usadili Španieli. Už v roku 1525 bolo založené prvé stále sídlo Santa Marta (stále existuje, je slávna a umrel v nej aj Bolívar). V roku 1549 sa Bogota stala hlavným mestom Novej Granady s územím približne zodpovedajúcim dnešnej Kolumbii. V roku 1717 sa Bogota stala sídlom miestokráľa Novej Granady, ktorá v tom čase už zahŕňala aj dnešný Ekvádor, Panamu a Venezuelu. Spolu s Limou a Mexico City sa tak stala jedným z hlavných stredísk španielskej nadvlády na kontinente.

V roku 1793 sa v Bogote vytvorila prvá zastupiteľská rada s cieľom odtrhnúť sa od Španielska, pričom ešte v tom istom roku bola oficiálne vyhlásená nezávislosť. Dlhá, viac než 25 rokov trvajúca vojna za nezávislosť vedená najmä Simonom Bolívarom (na 20 pesovej minci) a Ferom Santanderom (na 2000 pesovej bankovke) sa skončila v roku 1819 po Bitke pri Boyaca. V tom istom roku bola založená nezávislá federácia pod názvom Republika Veľká Kolumbia (Gran Colombia). V roku 1830 sa federácia, a s ňou aj Bolívarov sen o zjednotenej Južnej Amerike, rozpadla a na jej mieste vznikli tri nové štáty: Ekvádor, Venezuela a Nová Granada. Tá sa v roku 1863 premenovala na Spojené štáty kolumbíjske a v roku 1886 na Kolumbíjsku republiku. Nový štát bol pomerne stabilnou demokraciou s iba troma vojenskými prevratmi v rokoch 1830 po rozpade Veľkej Kolumbie, v roku 1854 a v rokoch 1953-1957. Inak sa striedali demokraticky volení prezidenti z dvoch hlavných politických strán: Konzervatívcov (myšlienky Bolívara) a Liberálov (myšlienky Santandera). Okrem toho mala Kolumbia aj dve hlavné obdobia občianskych vojen a to v rokoch 1899-1902 (Tisícdňová vojna - o život prišlo 100.000 ľudí) a v 40. a 50. rokoch 20. storočia po zavraždení liberálneho kandidáta Juraja Gaitána, ktorý obýva 1000 pesovú bankovku ("La Violencia" - o život prišlo 300.000 ľudí). Provincia Panamá sa od Kolumbie odtrhla násilným povstaním v roku 1903 za veľmi veľmi veľmi aktívneho príspevku Spojených štátov, ktoré tam chceli napriek nesúhlasu Kolumbie vybudovať prieplav. Podarilo sa :D.

V rokoch 1958 - 1974 vládol v Kolumbii Národný Front, pretože obe hlavné strany sa už unavili z toľkej "La Violencie" a rozhodli sa spolupracovať. V praxi to vyzeralo tak, že prezident sa podľa dohody menil každé 4 roky, pričom raz bol konzerva a raz liberál. V tomto období, keďže zvyšné politické subjekty nemali proti takémuto zoskupeniu šancu a za výraznej podpory Kuby a sovietskych bratov, začína svoje guerrillové pôsobenie aj naša drahá FARC.

Osemdesiate roky by sa dali charakterizovať ako bordel. Vzmáhajúci sa obchod s narkotikami, jednotlivé guerrilly bojujúce medzi sebou a hlavne proti vláde. Okrem toho si ešte naši drogoví magnáti začali vytvárať vlastné bojové jednotky (tzv. paramilitares) na ochranu proti peňazíchtivej guerrile, takže guľáš bol na svete. V roku 1985 prepadla guerrilla Justičný palác a za rukojemníkov zobrala sudcov. Strhol sa masaker, kopa ľudí prišla o život a zaujímavým spôsobom sa z archívu justičáku stratili aj dôležité dokumenty pre súdny proces s členmi drogových kartelov. Hmmmmm...

Deväťdesiate roky znamenali ústup guerrilly, pričom aktívnou zostala prakticky len FARC. Riešili sa ekonomické problémy, nezamestnanosť, ... a pri policajnej prestrelke umrel ujo Pablo Escobar, šéf medellinského drogového kartelu... tak už teraz v Medelline kartel nie je a je tam bezpečno, zato sa jeho zvyšní členovia presťahovali do Cali, takže je teraz nebezpečno tam :D. Na konci 90. rokov vznikol slávny Plan Colombia, ktorý si za cieľ dával za výraznej podpory USA (viac ako miliarda dolárov) skoncovať s násilím, milíciami, drogami a tak... V roku 2002 sa prezidentom stal Uribe, ktorý si predsavzal všetkými možnými spôsobmi potlačiť násilie. To malo za následok vyčistenie časti územia a zníženie aktivity ľavicových guerríll, ako aj údajné rozpustenie paramilitares. Aby to zasa nebola až taká pozitívna postava, krátko pred vypršaním svojho volebného obdobia si nechal zmeniť ústavu tak, aby mohol opäť kandidovať. Na jeho obranu treba povedať, že vyhral demokraticky a s veľkým náskokom.

Nuž, toľko asi zatiaľ odo mňa k histórii Kolumbie. Ešte si niekedy dáme aj kolumbíjske hospodárstvo, FARC a Bolívara, ale nabudúce bude na odľahčenie témy bude len krátky školský systém Kolumbie :) Nápady a návrhy na témy do sekcie Rozprávky starej matere, samozrejme, vítam :) S pozdravom, Váš, ja.

Rozprávky starej matere 7 - Školský systém Kolumbie

top
Nuž, o školskom systéme Kolumbie sme už čo-to popísali, ale možno by bolo dobre informácie trochu uceliť a podať zjednotený obraz o ňom. Školský systém tu začína, podobne ako u nás v cca. 4 rokoch, predškolskou výukou, ktorá trvá 1-2 roky a absolvuje ju väčšina detí. Keď má malý Kolumbíjčan/ka 6 rokov, začína s tzv. educación primaria (obdoba nášho prvého stupňa), ktorá trvá 5 rokov. Táto je bezplatná. Potom, vo veku 11 rokov dieťa prechádza na tzv. educación secundaria, teda akoby náš druhý stupeň spolu so strednou školou. Tomuto druhému stupňu sa tu hovorí "colegio" a bežne sa prekladá ako stredná škola. Trvá 6 rokov. To znamená, že vo veku 16-17 rokov (o 2-3 roky skôr ako u nás) tu deti končia školu a môžu ísť na univerzitu alebo do inej školy. "Iné" školy sú väčšinou ako naše nadstavby, napr. v oblasti informačných technológií, administratívy, apod. Univerzitné štúdium sa tu delí na 4 základné typy: pregrado (ako náš bakalár) trvajúce 5 rokov, maestria (náš magister) trvajúca 2 roky, postgrado (ako náš malý doktorát) trvajúci 3 roky a nakoniec PhD., čo trvá podľa mojich informácii okolo 5 rokov... Takže človek, ktorý na to má, môže študovať celý život.

Najväčším problémom Kolumbie z pohľadu vzdelania sú dva faktory. Poprvé, neexistuje tu povinná školská dochádzka, takže je úplne na vôli rodičov, či dieťa dajú do školy alebo bude od malička pracovať na plantáži. Tam potom dochádza k takým úrazom, aký sme videli minulý týždeň v nemocnici, ked 14-ročnému chalaniskovi zachytil stroj na mletie cukrovej trstiny bundu a s ňou mu odrezal aj ľavú ruku. Chudák chalan, ani nebudem hovoriť, v akom psychickom stave sa nachádzal... Detská práca je síce oficiálne zakázaná, ale postihnuteľná nie je, pretože tieto deti takmer nikdy nie sú oficiálne zamestnané, ale jednoducho pracujú na plantáži (farme) u svojich rodičov a sekajú trstinu alebo zberajú kávu. Prípadnej kontrole sa jednoducho povie, že dieťa len pomáha rodičom s domácimi prácami a je to vybavené.

Druhým problémom je, najmä pre ľudí z vidieka, skutočne cena štúdia, lebo bezplatných je len prvých 5 rokov štúdia... všetko ostatné je platené a pre ľudí z fariem sú ceny za štúdium v podstate prohibičné (povedzme, priemerne 500.000 pesos ročne).

Možno aj preto sa tu študuje viac ako u nás, decká sa potácajú od jednej skúšky k druhej, od jedného zápočtu k druhému (majú ich tu do roka viac, takže každý týždeň sa na niečo učia) a po nociach v podstate nespia... Z toho, čo som videl, je to dosť tvrdé. Čo sa týka známkovania, dáva sa na prvom stupni číselné hodnotenie 1-5, pričom 5 je najlepšie a 1 najhoršie. Ďalšou zaujímavosťou je to, že aby človek prešiel, musí mať aspoň 3. 4 aj 5 znamená, že človek prepadol. Na vysokých školách je potom systém v podstate rovnaký, akurát namiesto čísel sú tu písmená: E(xcelente), S(obresaliente), (A)ceptable, (I)nsuficiente, (D)eficiente -- po našom výborný, veľmi dobrý, príjateľný, nedostatočný, deficientný.

Toľko o školskom systéme tu v Kolumbii. Nabudúce si dáme pre zmenu zasa niečo o meste Manizales :D

Rozprávky starej matere 8 - Manizales

top
Manizales, hlavné mesto departmentu Caldas, spolu s Pereirou a Armeniou jedno z hlavných miest kávu produkujúceho regiónu "Eje Cafetero". Na slovenské pomery je to veľmi mladé mesto, má len cca 159 rokov (založené 12.10.1849 počas občianskej vojny konzervatívcov a liberálov). Založila ho skupinka 20 ľudí z regiónu Antioquia (hl. mesto rovnomenného departamentu je Medellin), tzv. Expedícia 20. Mesto bolo dlho pod výrazným španielskym vplyvom a až kým ho kvôli vychýreným univerzitám nezačali vyhľadávať obyvatelia ostatných regiónov, bolo takmer čisto biele a veľmi homogénne.

Názov mesta Manizales sa odvádza od španielskeho názvu pre podzemnicu olejnú, čiže buráky - "Maní", ktorá v tejto oblasti hojne rástla.

Čo sa týka geografie, je mesto neuveriteľne kopcovité (Banská Štiavnica je šuvix) a leží neďaleko sopky Nevado del Ruiz, ktorá je jedným zo 4-5 nevyhasnutých vulkánov v krajine. Ako jedna z mála miest sa na nej tiež drží sneh (vysoká je viac ako 5000m). Celý Manizales je postavený na vrchole pohoria, pričom hlavná ulica - Santander - prebieha po jeho vrchole. Počtom obyvateľov sa Manizales približuje našej Bratislave (asi pol milióna) a študentov tu žije cca. tiež toľko, koľko v našej "stolici" - okolo 30-40.000. Počtom univerzít per capita vedie rebríček všetkých miest v Kolumbii (je tu 6 hlavných univerzít a ešte asi ďalších 5 malých výsokých škôl).

Z udalostí stojí za zmienku najmä Feria Manizales (2. najväčší jarmok v krajine), o ktorej som tu už písal a ktorá sa datuje od roku 1951 (cca. na 100. výročie založenia mesta) spolu s býčími zápasmi.

Ekonomika mesta sa sústreďuje najmä na produkciu a spracovanie kávy, strojárstvo automobilových dielov a potravinárstvo. Nachádza sa tu jeden terminál (autobusová stanica), jedno letisko La Nubia, športový klub "Once Caldas" (Caldaská jedenástka), do ktorého sú tu miestni celí žhaví, na naše pomery obrovský futbalový štadión, tenisové kurty, parky na relax, krytá ľadová plocha na korčuľovanie, divadlo, kino á la náš Aupark, dve hlavné nákupné strediská (Aupark a Pollus??), neogotická katedrála, kopa kostolov, termálne pramene,...

V súčasnosti je Manizales hlavným mestom jedného z najmenších kolumbijských departamentov, ale nebolo tomu vždy tak: Predtým bol Caldas omnoho väčší, len časom sa z neho oddelil department Quindío (hl. mesto Armenia) a Risaralda (hl. mesto Pereira), a tak zostal oklieštený.

V roku 1999 neďalekú Arméniu postihlo zemetrasenie, ktoré pripravilo o strechu nad hlavou asi 50% ľudí mesta. Veľmi rýchlo sa však mesto dokázalo spamätať a dnes už po škodách spôsobených zemetrasením niet ani stopy - všetko je pekne obnovené a vystavané. Také šťastie však nemalo v roku 1985 Armero, menšie mestečko ležiace neďaleko Manizales: Vulkán Nevado del Ruiz sa v noci na 13.10.1985 prebudil a zahrial. Z jeho vrcholka sa začalo topiť množstvo snehu a vzniknuvšia voda so sebou unášala tony blata a kamenia. Spolu so sopečným popolom a vyvrhnutými kameňmi táto masa narazila na hladinu už skoršími erupciami zablokovanej miestnej rieky, ktorá tak mala viac podobu jazera s množstvom vodnej masy. Táto masa sa pod náporom horniny zdvihla a obrovskou silou sa preliala do údolia mestečka Armero. Za 15 minút od erupcie sopky bolo mesto pochované za živa pod niekedy až 60m nánosmi sopečnej horniny. Táto udalosť sa označuje aj ako Pompeje II a o život vtedy prišla podstatná časť mesta.

Nabudúce si dáme v rámci rubriky rozprávky starej matere článoček o slávnom Simonovi Bolívarovi :D.

Rozprávky starej matere 9 - Simon Bolívar

top
Myslím, že takmer každý na Slovensku už pri nejakej príležitosti počul o Simonovi Bolívarovi. Jeho meno sa spája s Latinskou Amerikou asi takým spôsobom, akým sa meno Juraja Jánošíka spája s históriou Slovenska. Čo ale presne v Latinskej Amerike urobil? A prečo sa takmer každé námestie v každom kolumbíjskom a venezuelskom meste, mestečku či dedine nazýva Plaza de Bolívar?

Simon Bolívar sa narodil 24.7.1783 v Caracase, dnes hlavnom meste Venezuely. Jeho meno sa odvíja od mena malého španielskeho mestečka Bolibar, kde jeho rod patril k miestnej aristokracii vo vzdialenom príbuzenskom vzťahu s kráľom Fernandom III. Kastílskym. Bolívarovci sa v Latinskej Amerike usadili v 16. storočí a nadobudli rozsiahle majetky. Po smrti rodičov v roku 1799 odchádza mladý Simon do Španielska, aby tam dokončil svoje štúdium, za ženu si berie Mariu Teresu Rodriguez, ktorá ale ani nie rok po svatbe pri krátkej návšteve Latinskej Ameriky umiera na žltú horúčku. V roku 1804 sa Bolívar vracia do Európy, kde sa stáva súčasťou Napoleónovej suity.

Po tom, ako Napoleón ustanovil Jozefa Bonaparteho kráľom Španielska a jeho kolónií, začína Bolívar boj za nezávislosť Južnej Ameriky od Španielska. V roku 1810 vyhlásil jeho Caracaský výbor nezávislosť a Bolívar odchádza do Anglicka na diplomatickú misiu. O rok neskôr sa vracia, len aby zanedlho musel opäť opustiť Caracas tentokrát zničený zemetrasením. Usadil sa v Cartagene (dnešná Kolumbia), odkiaľ viedol v roku 1813 inváziu do Venezuely. Po striedavých úspechoch a neúspechoch uteká Bolívar na Haiti, odliaľ sa (po prísľube oslobodenia otrokov) vracia posilnený. V roku 1819 sa odohrala Bitka pri Boyacá, ktorá znamenala pripojenie Novej Granady (dnešná Kolumbia) k oslobodeným krajinám a o dva roky neskôr dochádza k vytvoreniu federácie Veľká Kolumbia (územie Panamy, Kolumbie, Ekvádora a Venezuely) pod Bolívarovým vedením (viceprezidentom sa stal Santander).

Po tomto úspechu sa Bolívar vydal oslobodiť Peru, čo sa mu aj podarilo a bol tam menovaný diktátorom. V roku 1825 sa zo zväzku s Peru odčlenila Republika Bolívia, čím sa Bolívar stal jedným z mála ľudí, ktorí majú po sebe pomenovaný štát. Jeho sen o federácii všetkých oslobodených latinskoamerických štátov sa však začal rúcať pod ťarchou osobných záujmov jednotlivých krajín. Po niekoľkých viac-menej zúfalých pokusoch udržať Veľkú Kolumbiu spolu ako jeden štát Bolívar v roku 1830 rezignoval na post prezidenta a pripravil sa na odchod do Európy. Po necelom pol roku, po tom, ako stihol poslať do Európy niekoľko debien osobných predmetov, ale predtým, ako sám stihol vyplávať, však Bolívar v kolumbijskom pobrežnom meste Santa Marta zomiera na tuberkulózu.

Jeho odkaz ako osloboditeľa a spolutvorcu latinskoamerickej štátnosti však pretrval a pretrváva dodnes. K jeho pamiatke sa hlásia mnohé štáty Latinskej Ameriky, najhlasnejšie však bohužiaľ venezuelský prezident Chávez, ktorý Bolívarovo meno zneužíva na vlastné mocenské ciele. Medzi pomenovania nesúce Bolívarovo meno patria:
  • Bolívarovské štáty (Venezuela, Kolumbia, Panama, Ekuádor)
  • Bolívarovské vojny (za nezávislosť)
  • Bolívia
  • Bolívar - názov venezuelskej meny
  • Mnohé mestá v Latinskej Amerike
  • Niektoré okresy v krajinách Latinskej Ameriky
  • Niekoľko provincii v krajinách Latinskej Ameriky
  • Najmä v Kolumbii a Venezuele takmer každé hlavné námestie v mestách i dedinách
  • Poloostrov v Texase
  • Pico Bolívar - najvyšší vrch vo Venezuele
  • Ulice v Latinskej Amerike i v USA
  • Štvrť v austrálskom Adelaide
  • Vysoké školy
  • Letiská
  • Značka kubánskych cígár
  • Futbalový klub
  • Štadión
  • Synfonický orchester
  • Bolívarovu podobu nesú mnohé sochy, plastiky, busty, mince, bankovky, známky, ...

Ďalší diel rozprávok starej matere sa ponesie v duchu kolumbíjskej hudby a umenia :D.

Rozprávky starej matere 10 - Kolumbíjska hudba

top
V dnešnej časti seriálu Rozprávky starej matere si povieme čo-to o kolumbíjskej hudbe. Zvyšku kultúry sa budeme venovať postupne v týždňových intervaloch.

Kolumbíjska hudba je zmesou španielskych, indiánskych a afrických rytmov, odrážajúca pestrú zmes miestnej populácie. Podobne ako celá Kolumbia, aj jej hudba sa delí podľa jednotlivých kolumbíjskych regiónov, ktoré však majú v prípade hudby trochu iné rozloženie. Za zmienku tiež stojí, že v Kolumbii je tradičná hudba rovnako populárna, ba priam populárnejšia ako hudba moderná, takže na diskotékach sa stretnete s celkom podareným mixom všetkých možných rytmov popretkávaných technom, popom a rockom -- u nás v Manizales z tradičných rytmov frčí hlavne salsa, vallenato, merengue, regetón a tropipop.

ATLANTICKÉ POBREŽIE
Atlantické pobrežie bolo vždy vstupnou bránou do celej Latinskej Ameriky a osobitne do Kolumbie. Preto vykazuje aj vysoký podiel ľudí zmiešaného pôvodu a najvyšší podiel prisťahovalcov. To malo samozrejme vplyv na hudobný štýl prevládajúci v tejto oblasti. Za hlavné rytmy sa považuje vallenato, cumbia, salsa, porrro a champeta (video vpravo je AIESEC Manizales Roll-Call).



Okrem nich však na pobreží existuje aj typický indiánsko-africký tanec Mapalé, ktorý sa vyznačuje neobyčajne rýchlym pohybom tanečníkov odetých v indiánskych kostýmoch. Tancuje sa pri sprievode bubna.

Vallenato získalo väčšiu popularitu len začiatkom 80. rokov minulého storočia. Jeho ťažiskom je akordeón, na ktorom sa zvyčajne hrá vo veľmi rýchlom rytme. Typickým sprievodným nástrojom je rašpľa.

Cumbia je zmiešaninou Africkej a Španielskej hudby, prepojenou s domorodými rytmami. Jej africká časť pochádza od černochov, privlečených z Afriky ako otroci, ktorí v Kolumbii získali slobodu. Pôvodne cumbia obsahovala iba vokály a perkusie, ale postupne sa pridávali aj iné nástroje, ako napr. saxofón, trúbky, klávesy, ...

Salsa pôvodne vznikla na Kube a v Portoriku, ale čoskoro sa rozšírila aj do Kolumbie. Je to snáď najznámejší typický latinskoamerický rytmus a aj keď sa ma ju už asi stokrát pokúšali naučiť tancovať, doteraz sa mi vždy úspešne podarilo každú lekciu zabudnúť :D

Champeta je ďalší z afrických rytmov, ktorý sa počas celého vývoja zmenil len málo. Je veľmi typický pre región atlantického pobrežia.

Porro je posledným hlavným rytmom atlantického pobrežia. Má štýl big bandu s vysokým zastúpením plechových dychových nástrojov po vzore európskych vojenských kapiel.

PACIFICKÉ POBREŽIE
Hlavným rytmom pacifického pobrežia je Currulao. Skladá sa z hlavného 6/8 rytmu v podaní špeciálneho bubna a pomocného rytmu vyludzovaného cez "shaker". Ďalší dvaja pridávajú melódiu hrou na xylofón, ktorý zvyčajne neobsahuje poltóny.


ANDSKÝ REGIÓN
Pôvodným rytmom našej oblasti (aj keď normálne na diskotékach tu skutočne počujete všeličo) je Bambuco. Zakladá sa na pomalších indiánskych rytmoch a skutočne populárny bol v 20. a 30. rokoch minulého storočia.


VÝCHODNÁ ROVINA - POVODIE RIEKY ORINOCO
Joropo je hlavným štýlom v tejto oblasti Kolumbie. Často sa vyznačuje použitím harfy.


MODERNÁ A INÁ HUDBA
V Kolumbii sa samozrejme počúva aj západná hudba v štýle techno (pomerne veľa), metal, rock, pop, hip-hop a pod., avšak nie až v takej miere ako u nás. Počuť "naše" pesničky z rádia je skutočne výnimočné (a také popovejšie sú zvyčajne aj tak preložené do španielčiny). K moderným, avšak latinskoamerickým rytmom patrí aj lepivý Reggeaton (pôvodne z Portorika).



Ďalším je Merengue (pôvodne z Dominikánskej republiky), ktorý mi (vďaka Vafka) zo všetkého najviac pripomína tlačenie kapusty. Tancuje sa totiž na dve doby, z nohy na nohu (síce v rýchlom tempe, ale čo už :)). Takže také knísanie :D

Okrem toho majú Kolumbíjčania aj vlastnú, svojim rytmom prispôsobenú formu popu, takzvaný TropiPop.

No, a aby sa nezabudlo, dvaja najväčší a najznámejší kolumbíjski speváci sú pravdepodobne španielsko-taliansko-libanonská kolumbíjčanka Shakira (Shakira Isabel Mebarak Ripoll)

a jej krajan Juanes (Juan Esteban Aristizábal Vásquez)

A na záver ešte moja srdcová záležitosť :D

Takže toľko dnešná lekcia o kolumbíjskej hudbe, nabudúce opäť trochu pritvrdíme a pozrieme sa na zúbky starým ujom z FARC.

Rozprávky starej matere 11 - FARC

top
Pod oficiálnym názvom FARC-EP (Fuerzas Armadas Revolucionarias de Colombia – Ejército del Pueblo = Revolučné ozbrojené sily Kolumbie - Ľudová armáda) je táto skupina spolu ELN (Ejército de Liberación Nacional = Armáda národného oslobodenia) považovaná v závislosti od jednotlivých štátov za marxistickú partizánsku skupinu, teroristov či povstalcov. Jej korene siahajú do roku 1948, keď bol zavraždený populárny politik Gaitán (1000 pesová bankovka). Tento čin spôsobil 10 rokov trvajúce obdobie násilia, počas ktorého sa vzájomne zabíjali príslušníci hlavných dvoch politických strán: Konzervatívnej a Liberálnej. Za obeť násiliu počas tzv. "La Violencia" padlo okolo 200,000 ľudí. La Violencia bola ukončená vytvorením Národného Frontu, počas ktorého vládli obe strany súčasne. Podstatné však je, že sa počas tohto temného obdobia vytvorila skupina liberálnych partizánov nazvaná "Fuerzas Armadas Revolucionarias de Colombia" (FARC), ktorá začiatkom 60 rokov upadla. O niekoľko rokov neskôr sa však v Kolumbii (pravdepodobne vďaka podpore Sovietskeho zväzu) začali vytvárať komunistické samosprávne enklávy, ktorých rastúci vplyv bol v roku 1964 potlačený vojenským zásahom. Prívrženci komunistickej ideoĺógie sa však nevzdali, rozptýlili sa a vytvorili novú organizáciu s názvom FARC, pravdepodobne inšpirovaným názvom liberálnej FARC z dôb La Violencie.

Ako reakcia na aktivity FARC sa začali onedlho tvoriť ozbrojené "obranné" skupiny, tzv. Paramilitares. Najímali si ich hlavne majetní statkári a skladali ich zo žoldnierov. Tieto skupiny sa však čoskoro vymkli spod kontroly, takže sa v Kolumbii skutočne rozpútalo niečo ako trojstranná občianska voja: FARC vs. Paramilitares vs. armáda. Vďaka údajne úzkym stykom prezidenta Uribeho s Paramilitares (FARC mu zabila otca, takže podporoval vznik sebaobranných dediských skupín CONVIVIR a mal názodovo blízko aj k Paramilitares) sa tieto skupiny začiatkom 21. storočia takmer úplne podarilo odzbrojiť, čo malo za následok stabilizovanie situácie a zmenšenie chaosu, ktorý v krajine vládol. FARC sa zdržujú najmä v južnej časti krajiny, v oblastiach relatívne neprístupných vládnym vojskám. Oficiálnym dôvodom boja je úsilie o marxistickú revolúciu v krajine, zastavenie vykorisťovania chudobných a nastolenie sociálnej spravodlivosti. Na dosiahnutie týchto cieľov používa FARC financovanie z rôznych zdrojov. Okrem príspevkov spriatelených ľavicových autokratickych vlád (Ekvádor, Venezuela) v regióne je to najmä príjem z výkupného (FARC je známa únosmi ľudí trvajúcimi aj 10 rokov a momentálne sa v ich rukách nachádza okolo 700 ľudí), prepadov, bombových útokov, no najmä z pestovania drog a poľnohospodárskych plodín. FARC má "dohody" s miestnymi pestovateľmi na územiach pod jej kontrolou, ktorí jej platia "daň" za "ochranu" svojich plodín... samozrejme, keďže cena koky je ďaleko najvyššia, plynú hlavné príjmy FARC práve z pestovania koky a následného obchodu s drogami. V minulosti občasne dochádzalo k prienikom FARC aj do iných krajín, najmä Ekvádora, Venezuely, Peru, Panamy či Brazílie. Pred niekoľkými rokmi sa vyskytol aj prípad ich pomoci zo strany dôstojníkov IRA. Ďalšou z hojne využívaných praktík je používanie detských vojakov, pretože podľa filozofie FARC je každé dieťa nad 11 rokov bojaschopné. Preto ich rady tvorí odhadom 20-30% detí pod 18 rokov (o ich ľahkej manipulovateľnosti netreba hovoriť). Mnoho mladých uteká pred neutešenými sociálnymi podmienkami alebo domácim (sexuálnym) násilím priamo do náručia FARC. Organizácia totiž do svojich radov prijíma aj ženy a dáva im zhruba rovnaké práva, povinnosti a možnosti "kariérneho rastu" ako mužom.

Na tomto mieste treba povedať, že aktivity FARC sa vystupňovali najmä počas pôsobenia prezidentov Sampera a Pastranu (1994-2002), ktorí si s guerrillou (partizánmi) nevedeli poradiť. Počas tohto obdobia sa počet bojovníkov FARC vyšplhal až na 15.000. Za prezidentovania Pastranu dokonca dochádzalo k mierovým rozhovorom, ale následkom série teroristických útokov boli tieto prerušené (za zmienku stojí aj starší útok FARC na budovu najvyššieho súdu v Bogote v roku 1985, ktorý si vyžiadal okolo 120 životov -- aj keď konšpiračné tórie tvrdia, že za ním bola v skutočnosti armáda, ktorá sa potrebovala zbaviť dôkazov proti svojim dôstojníkom). Po nástupe prezidenta Uribeho však došlo k prudkému zlepšeniu situácie a FARC boli vytlačení do niekoľkých pomerne dobre ohraničených obastí, pričom zvyšok krajiny zostáva v podstate chránený pred ich aktivitami. Aj preto Uribeho politika "tvrdej ruky a otvoreného srdca" zostáva v Kolumbii veľmi populárna a samotný prezident dosahuje popularitu až 81% (číslo môže byť skreslené, lebo objektívne nezachytáva najchudobnejšie časti obyvateľstva, ktoré môžu skôr sympatizovať s FARC proti pravicovému prezidentovi). Jedným z faktorov boja proti FARC je aj americký "Plan Colombia", ktorý dodáva Kolumbii zbrane a finančnú podporu na boj proti teroristom. Pre USA je to výhodné, pretože tým vlastne bojujú proti dovozu drog na svoje územie a navyše si posilňujú aj svoje obchodné pozície v Kolumbii a tým aj v Latinskej Amerike.

FARC má dobre definovanú kvázi-vojenskú štruktru s rozdelením krajiny na zóny, vojenskými hodnosťami, uniformami, takmer formálnym "vzdelávaním" (tréningom). Šéfom organizácie od jej vzniku zostáva Manuel Marulanda (Pedro Antonio Marín), známy tiež ako "Tirofijo" (niečo ako "Ostrostrelec"). Je skutočne ťažké aktuálne pomenovať skutočný dôvod boja FARC -- najpravdepodobnejšia bude kombinácie Marulandovej bigotnej ideológie s túžbou vyšších predstaviteľov FARC po moci a ekonomickou beznádejou mladých dedinčanov.

A čo sa vlastne stalo začiatkom marca 2008? Vlastne nič, len to, že kolumbíjska armáda vkročila cca. 1-2 kilometre na územie Ekvádora, pretože mala informácie, že sa tam zdržiava druhý muž FARC. Ten tam skutočne aj bol, celý povstalecký tábor bol "zneutralizovaný" a pritom sa údajne objavili kompromitujúce materiály spájajúce ekvádorského a venezuelského prezidenta s FARC. Títo sa prirodzene nahnevali, najmä keď ľavicová filozofia FARC je im veľmi blízka a všemožne sa snažia oslabiť vplyv USA podporovanej Kolumbie v regióne (preto sa snažia o medzinárodné uznanie FARC ako povstaleckej organizácie a jej vyradenie zo zoznamu teroristov). Preto s krajinou prerušili diplomatické styky a na hranice vyslali svoje vojská. Kríza sa vyriešila o týždeň neskôr na zasadaní Skupiny Rio (takmer všetky latinskoamerické štáty), keď sa Uribe ospravedlnil a podal Correovi (Ekvádor) ruku... ten ju síce nechcel prijať a tváril sa ako kyslý citrón, ale nakoniec si ju podali. A žili šťastne až kým neumreli... Nabudúce: Obyvateľstvo Kolumbie :)

Rozprávky starej matere 12 - Obyvateľstvo Kolumbie

top
Nuž, pustil som sa do vskutku ťažkej úlohy. Popísať obyvateľstvo Kolumbie je asi také jednoduché, ako popísať počasie na Slovensku -- rozmanitosť nemá hraníc. Nuž ale čo už: čo som si navaril, to si aj zjem, však áno :)

Kolumbia je s 43,5 miliónmi obyvateľov treťou najľudnatejšou krajinou Latinskej Ameriky, hneď po Brazílii a Mexiku. Jej klasicky vysoké prirodzené prírastky boli zčasti kompenzované masovou emigráciou Kolumbíjčanov, spôsobenou predovšetkým desaťročia trvajúcim násilím a chudobou. Stav sa ale od začiatku 21. storočia postupne zlepšuje a to aj pod vplyvom vlády prezidenta Uribeho. V polovici 20. storočia Kolumbia zažívala masívnu urbanizáciu, ktorá sa už teraz iba koriguje, pričom dosahuje 77% (v EÚ je 72%, na Slovensku je 57%, celosvetovo okolo 50%) a 30 miest tu má nad 100.000 obyvateľov.

Prirodzený prírastok obyvateľstva Kolumbie dosahuje momentálne 1,4% promile, pričom na Slovensku je to okolo 0,1% a v EÚ je číslo podobné. Priemerný vek obyvateľstva Kolumbie je 72 rokov, pričom na SLovensku je to 75 a v EÚ 79 rokov. Zaujímavá je pritom novorodenecká úmrtnosť (Kolumbia 2%, SKia 0,7%, EÚ 0,5%). Keď sa zaráta jej vplyv, dá sa povedať, že ak sa dieťa v Kolumbii dožije 5 rokov, má šancu dožiť sa vysokého veku -- pravdepodobne aj vyššieho ako u nás. Vplyv na to sa dá pripísať zdravšej strave, viac pohybu a uvolnenejšiemu životnému štýlu, ktorý neprodukuje toľko stresu. Pravdou však zostáva, že násilie je hlavnou príčinou smrti Kolumbíjčanov. Násilnou smrťou umiera až 13% ľudí v Kolumbii a to najmä v mladšom veku -- strácajú kvôli nemu v priemere až 22 rokov života. Nasledujú srdcovo-cievne a mozgové príhody nasledované chorobami pľúc.

Kolumbíjčania sú národnostne veľmi homogénni: nájdeme tu v podstate len Kolumbíjčanov a pôvodné indiánske obyvateľstvo, tvoriace okolo 1% populácie (najmä Tayronovia a Muiscovia). Na Slovensku tvoria menšiny až 15% celkového obyvateľstva (maďarská, rómska, rusínska, česká, poľská, ukrajinská, ...). Pestrejšie je to už s etnickým zložením, ktoré je na Slovensku veľmi homogénne (cca 98% populácie sú belosi, pričom zvyšok tvoria prevažne Rómovia (vlastne
tiež belosi) a na treťom mieste sa umiesťujú s pomerne veľkým odstupom Ázijci). V Kolumbii tvoria najväčšiu časť populácie mestici (58%) nasledovaní belochmi (20%), mulatmi (14%), černochmi (4%), zambami (3%), indiánmi (1%) a ázijcami (1%) -- čiže tu má zastúpenie každá svetová rasa a každá z jej "krížencov" (mulat = černoch + beloch, mestic = beloch + indián/ázijec, zambo = indián/ázijec + černoch). Aj toto pestré etnické prispieva k úžasnej rozmanitosti tancov, rytmov a umenia, ako aj k absencii rasizmu a veľkej tolerancii.

Jazykové zloženie kopíruje zloženie národnostné. Čo sa týka náboženstva, ku katolíckej cirkvi sa hlási až 95% obyvateľstva, pričom zvyšok pripadá najmä na moslimov, protestantov a ateistov. U nás je zastúpenie katolíckej cirkvi cca. 68%, protestanských cirkví asi 10%, gréckokatolíckej cirkvi 4% a približne 15% je ateistov. V skutočnosti je však Kolumbia liberálnejšou krajinou, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Aj keď sa 95% populácie hlási ku katolíckej viere, zatiaľ som tu stretol iba veľmi málo ľudí, ktorí pravidelne chodia do kostola, resp. skutočne dodržiavajú náboženské rituály. Skôr sa tu praktizuje niečo, čo by som nazval "svetským katolicizmom": ľudia sú sice v podstate veriaci, ale sami si vyberajú, do ktorých oblastí svojho života nechajú cirkev zasahovať a v ktorých ju jednoducho ignorujú. Samozrejme, tendencia ľudí z miest byť liberálnejší ako campesinos je, rovnako ako aj u nás, markantná.

Miera gramotnosti tu dosahuje 92,5% (na Slovensku je to 99,6%) a to aj napriek nepovinnosti školskej dochádzky, o čom som písal v rozprávke starej matere o školskom systéme Kolumbie. Čo je veľmi zaujímavé, je nezamestnanosť, ktorá v Kolumbii dosahuje 10,6%, u nás cca. 9% a v EÚ ako takej o niečo menej. Čo sa týka obyvateľstva pod prahom chudoby, v Kolumbii sa v tejto situácii nachádza až 50% obyvateľov, na Slovensku 21% a napríklad v takých USA, 12%. Pri tomto ukazovateli si však treba uvedomiť, že je výrazne ovplyvnený výmennými kurzmi mien, takže reálne rozdiely medzi jednotlivými krajinami sú menšie. Aj tak nám vyvstáva rozpor medzi pomerne nízkou nezamestnanosťou a vysokou chudobou. Jeho príčina leží v tzv. podzamestnanosti. Sú to ľudia, ktorí sa nevykazujú ako nezamestnaní, ale pritom nevykonávajú oficiálnu prácu. Strážia napríklad autá, predávajú ovocie na uliciach, predávajú náramky, žonglujú, leštia topánky, pomáhajú ľuďom parkovať, ... zarobia si tak niečo na živobitie, aj keď to nie je žiadna zlatá baňa. Minimálna mzda tu dosahuje v prepočte cca. 4,000,- Sk mesačne, priemerná mzda pracujúcich v kanceláriách cca. 10-20,000, doktori napr. zarábajú okolo 30,000 Sk mesačne -- z toho celkom jasne vidno, že priemerný pracujúci Kolumbíjčan je na tom v porovnaní s nami v podstate rovnako, najmä ak si uvedomíme, že náklady na základné živobytie (byt, energie) sú tu cca. len štvrtinové oproti nám. Aj tak sa Kolumbíjčania rozdeľujú do 6 vrstiev (1-6), pričom 1 a 2 sa považujú za chudobné, 3 a 4 za strenú triedu a 5 a 6 za vyššiu triedu. Ešte som nikdy nebol v štvrti 1 ani 2, ale chcem tam niekedy (samozrejme že autom) zájsť :D.

Čo sa týka zamestnania, je rozdelené nasledovne: poľnohospodárstvo: 22,7%, priemysel: 18,7%, služby: 58,5%. U nás je tento pomer poľnohospodárstvo: 5,8%, priemysel: 38,3%, služby: 55,9%.

Hlavné regióny a prízvuky Kolumbie z pohľadu obyvateľstva by sa dali rozdeliť asi nasledovne:
  • Paisa: Ide najmä o oblasť stredozápadu krajiny geograficky spätú s Andami. Pôvodne išlo o obyvateľov Medellinu, ktorí potom kolonizovali aj zvyšok kávu produkujúcej oblasti "Eje Cafetero", tzn. Manizales, Arméniu, Pereiru (čiže departmenty Anioquia, Caldas, Quindío a Risaralda). Prízvuk sa vyznačuje huhňavým hlasom, prílišným používaním slova "pues", šušlavým vyslovovaním "s" a miernym naťahovaním samohlások. Obyvateľstvo je tu pomerne "biele"
  • Costa: Pobrežie je typické tmavším obyvateľstvom a to vďaka vplyvu prisťahovalcov, ktorí boli väčšinou černosi a usídlili sa na pobreží. Prízvuk sa vyznačuje veľkou rýchlosťou a slabou vokalizáciou (hltajú všetko, čo sa dá), takže samotní Kolumbíjčania im rozumejú iba s veľkými problémami. Veľmi charakteristické je vyslovovanie akéhosi neurčitého chrčavého "ch" namiesto koncového "s"
  • Bogotá: Veľké mesto, ľudia sú tu odmeranejší a uponáhľanejší ako vo zvyšku krajiny. Bogoťania za nazývajú "Rolos" a pre ich prízvuk je typické spievanie, vyššie položená intonácia a naťahovanie samohlások
  • Pasto: Oblasť na západe krajiny pri hraniciach s Ekvádorom. Ľudia si z nich robia srandu, lebo sú pomalší a to údajne nie len v reči, ale aj celkovo :D
  • Zvyšok: :)

Nabudúce si dáme niečo o kolumbíjskom športe.

Rozprávky starej matere 13 - Šport Kolumbie

top
Kolumbíjčania sa istotne môžu považovať za športových fanúšikov. Medzi najpopulárnejšie športy patrí bez pochyby futbal, aj keď v ňom až do takej miery zasa nevynikajú. Najvýraznejším kolumbíjskym úspechom bolo víťazstvo v Copa América 2001 a najznámejším hráčom bude pravdepodobne Maurício Cerna.

Populárne je tiež korčuľovanie a cyklistika (každú nedeľu sa napríklad v Manizales na 2 hodiny uzatvorí doprava na hlavnej ulici a tá je rezervovaná pre cyklistov a korčuliarov). Známymi sú cyklistické preteky Vuelta a Colombia a pretekár Santiago Botero.

Na pobreží sa ďalej praktikuje box a na celom území golf či kolektívne športy ako baseball. Najznámejším kolumbíjskym športovcom však bude dozaista Juan Pablo Montoya Roldán, pretekár F1, IndyCar a NasCar pôvodom z Bogoty.

Samostatnú pozornosť si zaslúži pôvodný kolumbíjsky šport Tejo: Na terčík sa umiestni pušný prach a hráči sa 2kg kovovými diskmi terčík trafiť. Úspešný zásah je potvrdený výbuchom petardy. Hráč s najväčším počtom výbuchov vyhráva. Pred príchodom Európanov sa šport pôvodne volal Turmeque a hral sa so zlatým, neskôr kamenným diskom.

Nabudúce si dáme geografiu a podnebie Kolumbie :).

Rozprávky starej matere 14 - Geografia, počasie a regióny Kolumbie

top
Geografia a klíma Kolumbie sú rozmanité ako krajina sama. Spôsobené je to okrem iného samotnou veľkosťou krajiny, ktorá by pohltila Francúzsko a Španielsko spolu, tri Nemecká alebo 24 Sloviensk (ako sa to pre pána jána skloňuje?). Medzi ďalšie faktory patrí poloha krajiny v trópoch a prítomnosť Andského pohoria. Kolumbia sa geograficky člení do 6 regiónov:

Andský región

Zaberá strednú časť krajiny a je to región, kde sme našli svoje dočasné pôsobisko ja, Katka Ďurovková aj Vafka. Jeho hlavnou črtou je prítomnosť pohoria Ánd (alebo Cordilleras), ktoré sa tu rozčleňuje na 3 masívy: Východnú Kordileru (Cordillera Oriental), Strednú Kordileru (Cordillera Central) a Západnú Kordileru (Cordillera Occidental). Počasie sa mení najmä v závislosti od nadmorskej výšky, ktorá rozčleňuje krajinu do piatich zón:
  • Tierra Caliente: (teplá zóna). Nachádza sa v nadmorských výškach do 900 m.n.m. a tvorí až 86% ceklového územia Kolumbie. Priemerné teploty dosahujú v závislosti od nadmorskej výšky 24 - 38 °C, no na pobreží horúčavu citeľne zmierňuje morský vánok. V tejto zóne sa vyskytujú pláže, púšte, planiny, džungľa, lesy... Strieda sa tu vlhkejšie a suchšie obdobie roka.
  • Tierra Templada: (mierna zóna). Nachádza sa vo výškach od 900 do 1980 metrov nad morom. Vyznačuje sa chladnejším počasím a veľmi príjemnou klímou.
  • Tierra Fría: (studená zóna). Zóna, v ktorej sa nachádza Manizales (1980 - 3500 m). Je tu už citeľne chladnejšie, napríklad u nás sa priemerné teploty cez deň pohybujú okolo 20 a v noci okolo 10 °C. Zrážok je tu síce viac než dosť (u nás prší napríklad skoro každý deň), ale vrchnú hranicu tejto zóny tvorí vlastne hranica lesa
  • Páramo: (vysokohorská zóna). Veľmi studená zóna bez stromovej vegetácie sa rozprestiera vo výškach od 3500 do 4500 metrov nad morom. Väčšinou prevažujú trávy, kry, rôzne lišajníky a pod. Aj cez deň je tu zriedka teplejšie ako 10°C.
  • Nevado: (ľadová púšť). Vo všeobecnosti oblasti nad 4500 m.n.m., kde už skutočne nerastie vôbec nič. Nachádza sa tu len zmáčaný piesok, kamene, ľad a sneh. Teploty tu cez deň dosahujú okolie nuly, v noci mrzne.
Prevažuje tu pestovanie kávy, maloroľnícka živočišna výroba (kto si ešte spomína na padajúce kravy?) a nachádzajú sa tu pomerne veľké mestá ako Bogotá, Medellin, Pereira, Manizales, Armenia. Zóna je bohatá aj na nerastné suroviny, len je z veľkej časti nepreskúmaná, takže sa presne nevie, na aké :D Vo všeobecnosti sa tu ale nachádza zlato, striebro, železo, soľ, platina, urán, smaragdy, ...

Karibský región

Karibský región sa vyznačuje horúcim počasím zmierňovaným morskými vánkami. Siaha od hranice s Panamou až po poloostrov Guajira. Nachádzajú sa tu mestá Santa Marta, Barranquilla, Cartagena, zásoby uhlia, púšť La Guajira, národný park Tairona a najmä MOOREEE :D Je turistickým centrom Kolumbie.

Tichomorský región

Rozprestiera sa od západnej hranice s Panamou až po hranicu s Ekvádorom a tvorí druhú prímorskú oblasť Kolumbie. Vyznačuje sa najmä vysokými zrážkami (až 4000 mm ročne) a to najmä kvôli Andám, ktoré zachytávajú oblačnosť vytvárajú rovníkovým prúdením (že vraj) a potom z nej prší :D Obyvateľstvo má zväčša Africký pôvod.

Región povodia rieky Orinoco (tiež Los Llanos Orientales = Východné planiny)

Tento región, ako už samotný názov napovedá, sa vyznačuje rozsiahlymi planinami nachádzajúcimi sa zväčša pod nadmorskou výškou 200 m. Región je bohatý na ropu, zemný plyn a vhodný na veľkofarmárčenie. Nazhádza sa vo východnej časti krajiny, smerom od Ánd až po hranice s Venezuelou a je veľmi riedko osídlený.

Amazonský región

Tvoria ho nížiny v povodí rieky Amazonka, na juh od Los Llanos a na východ od Ánd. Vytýčený je hranicou s Brazíliou na východe a s Peru na juhu. Rovnako ako Los Llanos, aj tento región je veľmi riedko obývaný (viď Rozprávku starej matere o obyvateľstve) a je hlavnou baštou našich milých guerrilleros z FARC. PS. Zaberá skoro 35% rozlohy Kolumbie, čiže 10 rozlôh Slovenska :).

Ostrovný región

Tvorený je ostrovmi San Andrés (Karibik), Malpelo (Pacifik), Gorgona (Pacifik) a ďalšími. O ostrov San Andrés sa Kolumbia sporí s Nikaraguou a jej zlým ujom prezidentom Ortegom :D.

Nabudúce bude kolumbíjsky film.

Rozprávky starej matere 15 - Kolumbíjsky film

top
História kolumbíjskeho filmu sa začína písať v roku 1897, dva roky po vynájdení kinematografie bratmi Lumiérovcami, keď sa do krajiny prvýkrát dostal prístroj na premietanie filmov - kinematograf. Až do roku 1922 sa v krajine produkovali výlučne nemé filmy zobrazujúce prírodu alebo každodenný život jej obyvateľov. Až začiatkom 20. rokov minulého storočia sa objavuje prvý hraný film Mária na námety rovnomenného diela od Jorge Isaacsa (kópie filmu sa bohužiaľ nezachovali). Hádam najznámejším filmom z tohto obdobia je "Bajo el cielo Antioqueño" (Pod nebom Antioquie).

Nasledujúce obdobie sa vyznačuje zaostávaním kolumbíjskeho filmu, pretože kým v zahraničí sa natáčali už filmy zvukové a experimentovalo sa s farbou, v Kolumbii stále pretrvávala éra nemého filmu. V 70. rokoch minulého storočia sa v Kolumbii vyvinul štýl známy ako "Pornomizéria," zneužívajúci šokujúce a smutné obrázky chudoby na vzbudenie súcitu a zvýšenie komerčnej príťažlivosti filmov.

V roku 1978 vznikla spoločnosť na podporu kolumbíjskeho filmového priemyslu pod názvom FOCINE. Táto spoločnosť sa veľkou mierou zaslúžila o rozvoj kinematografie v krajine a jej pomerne vysokú kvalitu. Filmový priemysel sa ďalej posilnil aj v roku 2003 vďaka zákonu, ktorý upravoval jeho financovanie z daní a odvodov producentov a distribútorov. Nečudo, že v tomto období vznikli kvalitné snímky ako "La estrategia del caracol" (Slimáčia stratégia), "La Virgen de los Sicarios" (Motlidba pre zabijákov), či tohtoročný hit "Paraiso travel" (Cesta do raja) -- mimochodom srdečne odporúčam. Každoročne sa v Kolumbii natočí a uvedie okolo 8 nových filmov, vďaka čomu sa domáca produkcia pohybuje na úrovni 3-5 % z celkovej hranosti v kinách.

Nabudúce bude konečne kolumbíjske jedlo.

Rozprávky starej matere 16 - Kolumbíjske jedlo

top
Kolumbíjske jedlo sa od nášho aj napriek značnej vzdialenosti medzi Slovenskom a Kolumbiou prekvapivo až natoľko nelíši. Najväčší rozdiel tkvie práve v základnej surovine na prípravu jedál: zatiaľ čo u nás sú to popri obilnej múke zemiaky (pridávajú sa do chleba, jedia sa ako príloha, používajú sa na halušky, zemiakové placky, ...), tu v Kolumbii je základom všetkého kukurica. Používa sa na prípravu posúchov ("arepas"), ktoré sa jedia namiesto nášho chleba (keďže chlieb sa tu robí iba z obilia, pripomína náš sendvičový chlieb, resp. buchty a na bežné jedenie sa až tak nehodí). Časté sú tu kukuričné dezerty, kukurica sa je varená ba dokonca aj opekaná. Samotné arepas majú priemer cca. 15 cm, formujú sa z kukuričnej múky (kukurica sa uvarí a zomelie na múku) a neskôr sa na sporáku mierne opečú.

Ďalším rozdielom, ktorý som už viackrát spomínal, je neuveriteľné množstvo ovocia, ktoré sa tu predáva. Ovocie bežné v našich zemepisných šírkach, ako sú jablká, hrušky, hrozno, jahody, maliny, čerešne, slivky, broskyne apod. je tu zriedkavé a pomerne drahé; na druhej strane "exotické" ovocie typu banány, mandarínky, avokádo, mango, kokosy, plátanos, maracuyá, guayaba, guanávana, chontaduro, uchuba, ... sa tu dajú kúpiť približne za desatinu ceny ako u nás, niekedy aj lacnejšie. Nečudo preto, že ovocia sa tu je neskutočne mnoho a trikrát denne sa pije čerstvo pripravený ovocný džús (celé ovocie sa pomixuje, pridá sa voda, cukor, prípadne sa prepasíruje a je to. Moje najobľúbenejšie druhy džúsov sú morový (mora je príbuzná maliny), marakujový, ľuľkový a citrónový (limonáda) - chutia skutočne úžasne :D ). Samozrejmosťou ku každému jedlu je ovocný alebo zeleninový šalát. Zelenina sa konzumuje aj ako súčasť hlavného jedla, no vždy len sparená (s pôvodnou chuťou, farbou, konzistenciou aj vitamínmi) -- nikdy nie varená (bez chuti, farby, konzistencie aj vitamínov). Zeleninové rizoto, ktoré na Slovensku skonzumujem len s najväčším sebazaprením, je tu jednou z najväčších pochúťok.

Jedlá tú tu vo všeobecnosti nekorenené a žiadny štipľavý, ba ani pikantný chod som tu zatiaľ neochutnal. Je síce pravda, že sa tu solí viac ako u nás, ale zvyknúť sa dá. Čo však odmietam, je soliť čerstvé ovocie a zeleninu, aj napriek tomu, že tu sa ovocie so soľou obľubuje. Najčastejšie sa soľ používa na avokádo, paradajky a hlavne nezrelé chrumkavé a kyslé mango (väčšinou z pouličných stánkov).

Jedia sa tu v podstate všetky druhy mäsa ako aj u nás, s tým rozdielom, že kačacina a husacina sú zriedkavejšie a na druhej strane hovädzina je tu celkom častá. Podobný je aj vzťah k polievke (mimochodom vynikajúcej), pretože sa servíruje ku každému hlavnému jedlu. Má dvojakú formu: buď vývar (slepačí, hovädzí, ...) alebo hustejšia a krémovejšia, väčšinou zo zeleniny.

Domáci tu mali aj chabé pokusy utiahnúť si zo mňa v oblasti gastronómie. Raz mi dali ochutnať istý druh polievky nazvaný "mondongo" a keď som zahlásil, že mi veľmi chutí, začali sa pobavene usmievať a spýtali sa ma, či viem, z čoho je navarená. Keď som im nezúčastnene, usrkujúc polievku, odpovedal, že najpravdepodobnejšie z kravských alebo prasačích žalúdkov, len neveriaco krútili hlavami, ako to môžem vedieť a ako to, že mi to nevadí. Nuž, nevadí (držkovú polievku som mal vždy rád :D). Neskôr sa ma snažili šokovať tým, že istý typ klobásky zvaný "morcilla" sa v skutočnosti vyrába z krvi a je napchatý v prasačom hrubom čreve. Opäť sa nepodarilo, ja som si s nostalgiou spomenul na naše jaterničky a aby sme si boli kvit, na oplátku som im opísal spôsob prípravy tlačenky a krvavej baby :D. Asi jediný prípad, keď som bol skutočne chvíľu na pochybách, bol hneď prvý týždeň v práci, keď mi išli ponúknuť "perros" (psy) a ja som si dostatočne zavčasu neuvedomil, že tu majú vo zvyku všetko ale VŠETKO prekladať. A tak sa zo psa vykľul hotdog (inak, po slovensky "teplý pes").

Z jedál je pre tento región asi najtypickejšia "bandeja paisa" , čo je tanier, na ktorom je naskladná ryža, fazuľa, kúsok kukurice, avokádo, volské oko, kus pečenej slaniny, klobáska a mleté mäso. Kvôli veľkosti porcie je ho pomerne veľký problém zjesť, ale chuťovo určite stojí za hriech :). Ďalšou lahôdkou je tzv. "ajiaco", čo je akoby zeleninová polievka s množstvom kuracieho mäsa. Na vrch sa pridá šúľok kukurice, banán, smotana a zopár olív na vyváženie chuti. Skutočne geniálne. Ďalším častým pokrmom je tzv. "sancocho", čo je vlastne náš guľáš. Zaujímavé je, že aj v španielčine sa jeho názov používa tiež v prenesenej forme, presne tak, ako u nás (napr. "mám z toho guľáš"). Samozrejme, neslobodno zabúdať na ostatné regióny krajiny. Ako príklad poslúži pobrežie, kde s obľubou konzumujú sladkú ryžu s kúskami kokosového orecha a rybacím suflé. Mňam.

Taktiež netreba vynechať rýchle občerstvenie, kde sú najpopulárnejšie už spomínané "perros" (hotdogy), nasledované "empanadas" (mäsové pirohy), pizzou (občas celkom obstojnou), vyprážaným kuraťom, rôznymi dezertmi, koláčmi, pečivom, sušienkami, apod... na pitie si okrem normálnych sýtených nápojov (z plniček CocaCola Company a PEPSICO) a džúsov veľmi často objednávajú kávu, kakao či hnusnú vec s názvom "avena" (niečo ako múka so srvátkou a kukuričnou vodou???). Často sa tu tiež pije voda zmiešaná s masou vyrobenou z hnedého trstinového cukru, ktorý má zvláštnu, ale nie nepríjemnú chuť. Do reštaurácii ako takých sa tu chodí na naše pomery veľmi málo, ale zasa v nich majú širší výber všetkého možného (obzvlášť dobre tu robia lasagne).

Už sa vám zbiehajú slinky? Dobre vám tak, veď sa aj majú prečo :D ... a to som ešte nespomínal zmrzlinu. Majú jej tu od výmyslu sveta, so všelijakými polevami, keksíkmi a neviem čím ešte. Celkom zaujímavým miestnym zvykom je jesť sladké veci (karamelizované ovocie, marmelády, zmrzlinu) so slaným syrom podobným nášmu tvarohu... divná kombinácia, ale chuťový efekt je neopísateľný :D.

Nabudúce si dáme kolumbijskú politickú scénu.

Rozprávky starej matere 17 - Kolumbíjsky politický systém

top
Kolumbia je krajinou s pomerne dlhou, takmer 200-ročnou demokratickou tradíciou, iba občas popretkávanou štátnymi a vojenskými prevratmi. Krajina sa dlho riadila ústavou z roku 1886, ktorá však časom prestala vyhovovať potrebám štátu. V roku 1991 sa preto po niekoľkých neúspešných pokusoch (novú ústavu musí posúdiť ústavný súd, či je v súlade so starou ústavou - haha) pristúpilo k vytvoreniu novej ústavy. Za zmienku stojí, že ústava z 1991-ho nikdy nebola schválená parlamentom ani občanmi. Vypracoval ju ústavodarý výbor, ktorému na základe neplatného referenda priznali právo zastupovať občanov krajiny, ktorí sú jej najzákladnejším ústavodarným prvkom - preto nebolo potrebné jej schválenie. Medzi hlavné zmeny, ktoré ústava prináša, patrí vytvorenie troch úrovní práv: ľudské, občianske a sociálne. Prvé dve úrovne sú v štáte vynútiteľné, zatiaľčo sociálne sú viac-menej iba deklaráciou ideálneho stavu, ku ktorému sa krajina snaží priblížiť (napr. nie je možné garantovať právo na mier, keďže časti krajiny stále trpia ozbrojeným konfliktom).

Podľa ústavy sa moc v štáte rozdeľuje do štandardných troch vetiev: výkonná (prezident), zákonodarná (parlament) a súdnická (súdy). Už z tejto definície vyplýva, že Kolumbia je prezidentskou republikou a prezident tu má veľký vplyv porovnateľný s prezidentmi USA či Ruska. Funkčné obdobie prezidenta je 4-ročné a až do roku 2005 nebolo možné uchádzať sa o znovuzvolenie. V tomto roku však bola prijatá novela ústavy, ktorá túto možnosť pripúšťa. Je treba povedať, že ide o novelu šitú na mieru aktuálnemu prezidentovi Álvarovi Uribemu, ktorý by už inak nemohol kandidovať - na druhej strane, jeho úspechy a zásluhy na zlepšení situácie v Kolumbii (ekonomickej aj bezpečnostnej) za prvých 5 rokov vládnutia sú skutočne pôsobivé a väčšina ľudí jeho druhé funkčné obdobie schvaľuje. O to viac, že jeho posledných niekoľko predchodcov bolo katastrofálne neschopných.

Parlament (kongres) sa skladá z svoch komôr: horná, senát má 102 členov (100 všeobecných +1 za indiánov +1 za černochov) a dolná, komora reprezentantov, 166 členov (každý department si volí dvoch reprezentantov + 1 za každých 250.000 obyvateľov - ráta sa aj začatých, ak je zvyšok po delení väčší ako 125.000 - , o ktorých jeho populácia presahuje základných 250.000 obyvateľov). Obe komory parlamentu majú 4-ročné funkčné obdobie.

Súdny systém je tiež štandardný, v krajne funguje najvyšší súd a osobitný ústavný súd zaoberajúci sa ústavnými otázkami. Medzi jeho právomoci tiež patrí vydanie tzv. "tutely", čo je opatrenie na garantovanie ústavných práv občana, ktorý sa cíti poškodený činnosťou úradov.

Čo sa týka miestnej politiky, okrem národnej úrovne (vláda - "gobierno") existujú štátne inštitúcie na úrovni departmentov (33) a obcí. V prípade departmentov ide o tzv. "gobernaciónes" skladajúce sa z guvernéra, rád, a rozsiahleho (a pomerne dobre fungujúceho) úradníckeho aparátu. Na úrovni obcí (väčších "municipios" alebo menších "corregimientos") sa ústredný orgán nazýva "alcaldia" (radnica) a na jej čele stojí "alcalde" (primátor), resp. "corregimentador" (starosta). Aj na tejto úrovni existujú miestni poslanci, výbory a úradnícky aparát. Treba povedať, že aj vzhľadom na samotnú veľkosť krajiny má miestna politika vysokú dôležitosť a mnohé podujatia (vrátane projektov AIESEC) sa dejú práve za podpory alcaldie alebo gobernación (prípadne oboch :D). Všetky miestne funkcie sú rovnako ako na národnej úrovni volené so štvorročným funkčným obdobím.

Čo sa týka politických strán, tradične ide o konzervatívnu stranu a liberálnu stranu (jej príslušníkom je aj Uribe), ku ktorým sa pripájajú ostatné pomerne veľké strany (alternatívna demokratická strana, strana národnej jednoty, strana radikálnej zmeny). Okrem toho existuje ďalších 16 malých strán. Pôvodne bol počet politických strán neobmedzený, no za účelom väčšej transparentnosti politickej scény sa v roku 2002 zaviedlo pravidlo, podľa ktorého sa za politickú stranu považuje len subjekt, ktorý vo voľbách do jednej z komôr parlamentu dosiahol aspoň 2% hlasov.

Samozrejme, veľká časť politickej agendy sa zameriava na riešenie kolumbíjskej bezpečnostnej situácie, boj proti FARC, pestovaniu drog, či zlepšovaniu sociálnej situácie. Problémom však zostáva tzv. parapolitika, čiže prepojenie politikov s bývalými "paramilitares", ktorí najskôr bojovali proti FARC, ale neskôr začali bojovať aj proti vláde. Momentálne čelí asi 50 členov kongresu vyšetrovaniu v tejto súvislosti.

Čo sa týka medzinárodných vzťahov, je Kolumbia momentálne prakticky jedinou pravicovou krajinou v Latinskej Amerike, čo pomáha vyvolávať konflikty s jej ľavicovými susedmi aj nesusedmi (Venezuela, Ekvádor, Nikaragua, Bolívia, Peru, Brazília, ...), ktorí sa boja zvyšovania vplyvu USA v regióne práve prostredníctvom Kolumbie. Naopak, krajina má tradične dobré vzťahy s USA a Európskou úniou (aj keď tá ju v oblastiach ľudských práv nešetrí kritikou). Samozrejme, kvôli drogovej povesti Kolumbie si jej občania na letiskách celého sveta užívajú pekné peklo... ale o tom niekedy nabudúce...

O týždeň si dáme kolumbíjsku architektúru.

Rozprávky starej matere 18 - Kolumbíjska architektúra

top
Kolumbíjska architektúra je ovplyvnená pomerne krátkou dobou existencie štátu (170 rokov), rovnako pomerne krátkym obdobím európskeho osídlenia pred vznikom republiky (200-300 rokov) a pomernou vzácnosťou zachovaných predchádzajúcich indiánskych stavieb.

Celkovo je architektúra krajiny poznačená jej dlhou príslušnosťou k španielsku, ktorú vidno na pestrofarebných koloniálnych domoch z republikánskych čias, stiesnenosťou (väčšina populácie žije v oblasti Ánd, kde je miesta v údoliach medzi jednotlivými vrcholmi nedostatok), zložitým terénom a severoamerickou kultúrou. Čo sa týka jednotlivých štýlov, väčšina starších stavieb sa dá charakterizovať ako klasicistická, neoklasická, neogotická (najmä v sakrálnej architektúre - kostoly a katedrály), či neskôr moderná a postmoderná. V súčasnosti ovplyvňuje štýl výstavby severoamerická architektúra.

Indiánska architektúra je lokalizovaná prevažne v severnej oblasti krajiny, blízko pobrežia, kde sa aj väčšinou rozliehali ríše Taironov a Muiscov. Medzi najväčšie atrakcie patrí tzv. Stratené mesto (Ciudad perdida), vybudovaná okolo roku 800., opustená počas španielskej conquisty (cca. 16. storočie) a znovuobjavená v roku 1975. Výnimku tvoria hrobky v okolí Ibagué (stred Kolumbie), vytvorené neznámou civilizáciou, ktorá sa údajne zdržala len krátko a ďalšie informácie o nej sa nezachovali.

Viac obrázkov z Kolumbíjskej architektúry nájdete vo fotogalérii 1.máj, arch. a Bogotá.

Nabudúce si povieme niečo o kolumbíjskej literatúre.

Rozprávky starej matere 19 - Kolumbíjska literatúra

top
Kolumbíjska literatúra sa rozčleňuje do niekoľkých období:

Koloniálna literatúra: Obdobie pred dosiahnutím nazávislosti Kolumbie od Španielska, t.j. pred rokom 1819. Témou bola najmä náboženská literatúra.

Republikánska literatúra: Obdobie 19. storočia po dosiahnutí nezávislosti. Autorom politickej literatúry bol najmä Simon Bolívar (diela ovplyvnené hrdinstvom na štýl romantizmu), žurnalistov zas viedol Antonio Nariňo (Bolívarov úzky spolupracovník a spolu s ním a Santanderom jeden z troch hlavných osloboditeľov... je po ňom pomenovaný jeden kolumbíjsky department).

Kostumbrizmus: Prúd z konca 19. a začiatku 20. storočia, ktorý sa vyznačuje pestrými opismi roľníckeho života a silnou kritikou spoločnosti a vlády. Medzi významných autorov patrí najmä Jorge Isaacs s jeho románom Maria, ktorého vernú podobizeň nájdeme okrem iného aj na 50.000 pesovej bankovke (kiežby som ho vídal častejšie :D).

Moderna: Odklon od romantizmu a príklon k škaredosti a tajomnu. Hlavným predstaviteľom je José Eustaco Rivera autor brutálneho otrokárskeho románu La Vorágine.

Prúdy začiatku 20. storočia: Poetický prúd "Piedra y Cielo" (kameň a nebo) a prozaický "Nadaismo" (ničizmus) inšpirovaný násilím počas obdobia 40. a 50. rokov 20. storočia (La Violencia).

Súčasní autori: Hádam najznámejším je slávny Gabriel García Márquez (napr. 100 rokov samoty, Láska v čase cholery) patriaci medzi magických realistov, ktorí spájajú prvky nadprirodzenosti a snenia s realitou a príbehmi ľudí (ďalším významným predstaviteľom tohto prúdu je u nás možno známejší - a tak isto výborný - Čingis Ajtmatov). Medzi ďalších predstaviteľov patrí napr. Ferdinando Vallejo, autor románu "La Virgen de los Sicarios" (Svätá panna nájomných vrahov) - odporúčam, bola aj sfilmovaná... zaujímavé dielo :D

Celkovo je Kolumbíjska literatúra, hádam s výnimkou Márqueza v našich končinách pomerne neznáma. Ja sa práve chystám začať čítať jeho 100 rokov samoty, tak držte palce, lebo aj Kolumbíjčania to čítajú so slovníkom a hrúbka samotnej knihy by donútila aj slona úctivo sa skloniť pred produktivitou majstra Márqueza.

Nabudúce sa dozvieme viac o kolumbíjskej ekonomike.

Rozprávky starej matere 20 - Ekonomika Kolumbie

top
Prvých 300 rokov Kolumbie ako španielskej kolónie bolo z ekonomického hľadiska charakteristických práve koloniálnou závislosťou krajiny na bývalej veľmoci. Hospodárstvo sa orientovalo na ťažbu nerastných surovín (najmä drahých kovov) exportovaných na materský kontinent. Typická bola práca otrokov a obmedzený kontakt s ostatnými krajinami. Situácia sa zmenila po získaní nezávislosti v roku 1810, kedy už vývozcovia mohli zúžitkovať obchodné príležitosti aj s inými krajinami sveta. V tom čase sa ekonomika krajiny zakladala najmä na primárnom sektore - baníctve a poľnohospodárstve (rastlinná výroba a chov kráv).

Koncom 19. storočia došlo k rozvoju produkcie tabaku a kávy, čo spôsobilo prudký rozmach populácie a rozvoj miest. Bohatstvo sa však kvôli charakteru primárneho sektora, ťahúňa vtedajšieho hospodárstva, rozdeľovalo veľmi nerovnomerne, čím vznikali skupiny bohatých statkárov a majiteľov pôdy, kontrolujúce vrstvy chudobných roľníkov, ktorí si od nich pôdu museli draho prenajímať. Začiatkom 20. storočia, do roku 1915, zaznamenala Kolumbia ekonomický boom spôsobený rozvojom pestovania kávy a súvisiacimi investíciami do infraštruktúry (stavba ciest, železníc) a začínajúceho priemyslu. V 20. rokoch 19. storočia dosahoval podiel kávy na celkovom exporte krajiny až 75%. Aj napriek vysokým tempám rastu a silným zahraničným investíciám však veľká časť populácie (až 70%) z rozvoja vôbec neprofitovala. Táto skutočnosť bola spôsobená práve spomínaným nerovnomerným rozdelením majetku a najmä pôdy.

Po druhej svetovej vojne nastala vnútorná integrácia kolumbíjskeho hospodárstva, ktoré bolo dovtedy limitované infraštruktúrou. Konečne bolo možné pocítiť pozitívne účinky rozvoja ciest a iných spôsobov dopravy z predchádzajúceho obdobia, čoho dôsledkom sa priemysel začal spájať a koncentrovať do 6 najväčších miest krajiny. Do polovice 60. rokov panovala v krajine politika "substitúcie dovozov", ktorá mala za cieľ podporiť domácu produkciu všetkých komodít, ktoré sa predtým museli dovážať. Od polovice 60. rokov potom dochádza k posunu vládnej politiky a podpore exportu vlastných kolumbíjskych výrobkov. Táto stratégia bola až do začiatku 80. rokov úspešná - za následok mala každoročný rast HDP o cca. 5%, znižovanie nezamestnanosti a zvyšovanie produktivity práce. Obrat nastal v roku 1981, kedy pod vplyvom globálnej recesie spôsobenej okrem iného aj ropnými šokmi začalo hospodárstvo Kolumbie upadať do problémov. Negatívne efekty však neboli až natoľko silné ako v ostatných krízou postihnutých krajinách Latinskej Ameriky (tzv. stratená dekáda). Bolo to spôsobené jednak významnými devízovými rezervami krajiny, ako aj podporou zo strany USA, ktoré jej spoločne pomohli odvrátiť najhoršie následky recesie. Preto koncom 80. rokov, keď boli ostatné latinskoamerické krajiny všeobecne vysoko zadĺžené, mala Kolumbia podstatne lepšiu štartovaciu pozíciu. Už v roku 1987 nastal v situácii krajiny obrat, keď náhle zvýšenie cien kávy prispelo k opätovnému naštartovaniu ekonomiky.

Začiatkom 90. rokoch prezident César Gaviria Trujillo (bývalý AIESECár - hehe :D) započal proces tzv. "apertura económica", čiže otvorenia ekonomiky, ktorý bol v protiklade s doterajšou stratégiou substitúcie dovozu a protekcionizmu. K tomuto kroku napomohla aj prehlbujúca sa integrácia latinskoamerických štátov (Andský pakt od roku 1969). Aj keď mala táto politka vďaka silne dotovaným exportom z USA (najmä kukurica, sója, bavlna a pšenica) za následok stratu 7000km2 osevných plôch (aspoň vieme, na koho nátlak Kolumbia politiku otvorenia uskutočnila, všakáno :D), znížili sa ceny potravín v krajine. Politika sprvoti prinášala očakávané výsledky v podobe ekonomického rastu, no koncom 90. rokov došlo za prezidentov Sampera a Pastranu (vraj najhorší dvaja prezidenti v histórii krajiny) k hospodárskej kríze spôsobenej nadmernými vládnymi výdavkami do sociálnej sféry. Nezamestnanosť vyskočila na 20% a HDP sa prepadlo o 4,5%. Našťastie sa krajina z krízy pomerne rýchlo dostala a aj vďaka skoro trojmiliardovej pôžičke od MMF sa ekonomika začala spamätávať. Výsledkom bolo škrtenie vládnych výdavkov, opatrné devalvácie pesa a jeho následný prechod do voľného (floating) režimu.

Po nástupe prezidenta Uribeho ekonomické reformy pokračujú a krajina dosahuje jedni z najvyšších prírastkov HDP na kontinente (až okolo 8%). Hospodárstvo je po Argentíne a Čile tretie najsilnejšie v regióne a oproti ostatným latinskoamerickým krajinám (Bolívia, Peru, Venezuela, Ekvádor či Uruguay) je na tom krajina veľmi dobre. Kvalitná cestná infraštruktúra, dobrá a stále sa zlepšujúca bezpečnostná situácia, rozvoj ekonomiky, prístup k najnovším nechnológiam a hospodárska stabilita charakterizujú Kolumbiu 21. storočia (aj keď je krajina stále vo veľkej miere závislá od poľnohospodárstva, najmä pestovania kávy).

Čo sa týka jednotlivých odvetví, má kolumbíjske hospodárstvo nasledujúce hlavné produkty:
  • Poľnohospodárstvo: káva, kvety, cukrová trstina, banány, plátanos, kukurica, kakao, kokosy, ryža, bavlna, tabak, maniok (kasava, yuka), citrusy, ananás, zemiaky, obilniny, hydina, hovädzí dobytok, mlieko
  • Priemysel: textilný, odevný, kožiarsky, potravinársky, papiernícky, chemický a petrochemický, cementársky, staviteľský, železiarsky a oceliarsky, hutnícky, drevársky
  • Služby: osobné služby (podomový a pouličný predaj jedla či bižutérie, pouličné predstavenia, umývanie okien áut stojacich na semaforoch, všelijaké možné stánky, parkovací pomocníci, pomocníčky v domácnosti, opatrovateľky, strážnici, ... --- je treba povedať, že táto najväčšia skupina tvorí hlavnú časť tzv. podzamestnanosti - ľudia, ktorí síce majú pro-forma prácu (živnosť) a vo výkazoch nezamestnaných sa neuvádzajú, nedosahujú však pri nej ani minimálnu mzdu), policajti, vojaci, bankovníctvo, poisťovníctvo

Z energetického hľadiska Kolumbia využíva hydroenergetický potenciál svojich riek, do siete je zaradených aj 10 tepelných elektrární (polovica z toho fungujej na zemný plyn a polovica na uhlie). Kolumbia je čistým vývozcom energie.

V oblasti zahraničného obchodu je krajina najmä exportérom kávy, ropy, uhlia (6. na svete), niklu, zlata, rezaných kvetov, polodrahokamov (najmä smaragdy), cukru a tropického ovocia. Zahraničné investície sa sústreďujú najmä do petrochemického priemyslu (ťažba ropy) lokalizovaného na východných planinách (centrum aktivity FARC). Toto odvetvie podlieha častým útokom zo strany guerríl. Na druhej strane je miestne obyvateľstvo vystavené vykorisťovaniu zo strany ropných spoločností a paramilitares, ktorí sa niekedy neštítia ani vyháňať (zvyčajne domorodých) obyvateľov zo svojich príbytkov, resp. ich rovno zabíjať. Nedávno sa v médiách objavil škandál, kedy kolumbíjska vláda dala pôdu v tejto časti krajiny k dispozíii americkým ropným spoločnostiam a zamietla návrh na jej rozdelenie obyvateľom krajiny. Produkcia ropy dosahuje v súčasnosti cca. 620,000 barelov denne, z čoho sa takmer 1/4 vyváža. Najväčší exportní partneri sú USA (41%), Venezuela (10%) a Ekvádor (6%). Väčšina dovozov pochádza z USA (29%), Mexika (8%), Číny (7%), Brazílie (6%) a Venezuely (5%).

Na ilustráciu dopĺňam niekoľko štatistických údajov, pre porovnanie aj s údajmi za USA a Slovensko:
Ukazovateľ USA Slovensko Kolumbia
HDP PPP 13 860 miliardy USD 107,6 miliardy USD 320,4 miliardy USD
HDP CP 13 790 miliardy USD 71,6 miliardy USD 171,8 miliardy USD
HDP PC PPP 46 000 USD 19 800 USD 7 200 USD
HDP PC CP 45 800 USD 13 200 USD 3 847 USD
Reálny rast HDP 2,2% 10% 6,5%
HDP podľa sektorov
  • Poľn: 1%
  • Priem: 21%
  • Služ: 79%
  • Poľn: 3%
  • Priem: 33%
  • Služ: 64%
  • Poľn: 12%
  • Priem: 36%
  • Služ: 52%
HDP podľa zamestnanosti
  • Poľn: 0,5%
  • Priem: 23%
  • Služ: 77%
  • Poľn: 5%
  • Priem: 39%
  • Služ: 56%
  • Poľn: 23%
  • Priem: 19%
  • Služ: 58%
Nezamestnanosť 4,6% 8,6% 10,6% (ale vysoká podzam.)
Inflácia 2,7% 2,3% 5,5%
Obyvateľstvo pod hranicou 2 USD na deň -- 2,9 17,8
Obyvateľstvo pod národnou hranicou chudoby 12% 20% 50-60%
Giniho index 45 26 54
Verejný dlh 36,8% HDP 34,8% HDP 53,9% HDP

Nabudúce stará mať prečíta rozprávku o kolumbíjskom sochárstve a maliarstve.

Rozprávky starej matere 21 - Sochárstvo a maliarstvo Kolumbie

top
Prvé hrnčiarske výrobky na území Kolumbie sa datujú do roku 6000 pred n.l., teda skôr než akékoľvek iné hlinené výrobky nájdené kdekoľvek inde na svete. Pochádzajú z kolumbíjskeho karibského pobrežia.

Výrobky zo zlata sa začali vyrábať približne v 4. storočí pred našim letopočtom. Slúžili najmä na rituálne účely (žutie koky pri náboženských ceremoniáloch), resp. ukladanie do hrobov. Bohužiaľ sa počas histórie dobývania Kolumbie, ako aj v jej novodobých dejinách, vyskytovali prípady rabovania hrobov, ktoré mali za následok zničenie, roztavenie a odvlečenie veľkej časti zlatého bohatstva krajiny. Aj napriek tomu sa však vďaka úsiliu Kolumbíjskej národnej banky podarilo mnohé vzácne kusy zachrániť a tie teraz tvoria súčasť Múzea zlata v Bogote.

Okrem toho sa približne v 8. - 2. storočí pred našim letopočtom rozvíjala aj kultúra San Augustín, známa výrobou pozoruhodných sôch. Išlo prevažne o ceremoniálne budovy, sarkofágy a veľké kamenné monolity zobrazujúce postavy podobné ľuďom alebo zvieratám. Niektoré zo sôch dosahujú až 5 metrov.

Čo sa týka maľby, doložené sú prvé petroglyfy (nástenné maľby) zo 14. storočia pred našim letopočtom. Po dobytí Ameriky Španielmi pochádzala prevažná časť malieb zo Španielska, kde sa vyrábali na zakázku v tradičných dielňach -- ich autori sú preto z väčšej časti neznámi. Postupne sa začínala rozvíjať aj tradícia kolumbíjskeho maliarstva a to najmä v podobe fresiek a nástenných malieb v kostoloch a príbytkoch bohatých mešťanov. Medzi najznámejších maliarov tohto obdobia patrí Alonso de Narváez s jeho dielom Virgen de Chiquinquirá. Obdobie baroka prinášalo opäť najmä sakrálne maľby. Medzi umelcami vynikal Gregorio Vázquez de Arce y Ceballos s jeho nevšedným zobrazením Svätej Trojice (jedna postava so 4 očami a 3 tvárami po vzore Hinduistov). Ďalším známym dielom je séria 12 malieb archanjelov, tzv. Arcángeles de Sopó.

V 19. storočí sa rozvíjala republikánska maľba s predmetmi záujmu najmä medzi osloboditeľmi (Simon Bolívar, Santander, Policarpa Salvarrieta, ...). V 20. storočí sa začali rozvíjať moderné štýly post-impresionizmu a secesie. Od 50. rokov potom naberá kolumbíjske výtvarné umenie na originalite a k slovu sa dostávajú najslávnejší kolumbíjski maliari Alejandro Obregón a Fernando Botero. Botero zároveň v 20. storočí znovuobjavil kolumbíjske sochárstvo a svojim osobitým štýlom sa stal známym aj v zahraničí (no dobre, na Slovensku možno nie, ale inde hej :D). Viac príkladov kolumbíjskeho sochárstva a maľby nájdete v galérii Sochárstvo a maľba.

A čo nás ešte čaká a neminie? No predsa tradičné kolumbíjske výrobky. A teraz už rýchlo do postieľok, veď už mesiac svieti... dobrú noc vám, deti :D

Rozprávky starej matere 22 - Proces výroby kávy

top
Ajhľa - prekvapenie. Tento týždeň sme sa mali za pomoci tohto plodného monológu rozprávať o tradičných kolumbíjskych výrobkoch, avšak nadpis hovorí niečo iné. Nuž, táto nečakaná zmena programu má dva dôvody:
  1. Aký lepší kolumbíjsky tradičný výrobok ako kávu si viete predstaviť?
  2. Mám prednášku o výrobe kávy čerstvo v pamäti, tak ju musím zreprodukovať, kým všetko zabudnem :D
Najprv pár slov o káve vo všeobecnosti. Pitie kávy sa objavilo v 9. storočí v Etiópii. Samotné slovo káva pochádza z arabského qahwa, čo môže byť skratkou výrazu qahhwat al-bun (zrnkové víno) alebo etiópskeho regiónu Kaffa, kde sa káva na začiatku pestovala. Z Etiópie sa potom tento nápoj rozšíril do arabského sveta, turecka a odtiaľ v 16. storočí cez Taliansko do zvyšku Európy, Amerík a zvyšku sveta. Dnes je jedným z najobľúbenejších nápojov na planéte.

Samotná rastlina kávovníka (Coffea) sa pestuje v dvoch verziách: Coffea canephora-robusta a Coffea arabica. Druh arabica sa považuje za kvalitnejší, menej horký a so silnejšou arómou. V Kolumbii sa pestuje práve tento druh kávy. Krík či stromček za normálnych okolností dosahuje výšku až 5 metrov, ale pri hospodárskom využití sa strihaním formuje do výšky cca. 160 cm, aby bolo z neho možné zo zeme zbierať úrodu. Listy sú 5-10 cm,. veľké, oválne, vrúbkované, zmavozelené a lesklé. Kvety dosahujú rozmery cca. 2 cm a sú jednoduché, zložené z 5 rovnako dlhých úzkych okvetných lístkov. Z geografického hľadiska rastie kávovník v rovníkových oblastiach Afriky, Ázie a Južnej Ameriky. Pôvodne sa pestoval na tienistých miestach pod stromami, no kvôli skráteniu času dozrievania plodov (ktoré aj v skrátenej podobe trvá 8 mesiacov) sa začalo s jeho vysádzaním na otvorené priestranstvá na priamom slnku (čo má často za následok klčovanie pôvodných porastov - pralesov a inej vegetácie).

Do Kolumbie bola káva privezená začiatkom 19. storočia a jej pestovanie sa uchytilo najmä v regióne Paisa a to hlavne v jeho departmentoch Caldas (Manizales), Risaralda (Pereira) a Quindío (Armenia), ktoré spolu tvoria tzv. "Kávovú os". Pestovanie tejto plodiny tvorí v 3,7% kolumbíjskeho HDP a až 75% produkcie kávy sa vyváža. "Kolumbíjska káva" má v rámci Európskej únie statuz ochrannej značky pôvodu.

Celý proces pestovania kávy sa začína u kávového zrnka. Kolumbíjsky maloroľník (ktorí tvoria cca. 80% celonárodnej produkcie) si ich zvyčajne kupuje od štátnej federácie na podporu pestovania kávy prevádzkujúcej aj dobre známu sieť kaviarní Juan Valdez. Semiačko sa zasadí do pôdy umiestnenej v igelitovom vrecúšku a nechá sa 40-60 dní klíčiť. Po tejto dobe z kávového zrniečka vyraší prvotná stonka (tzv. "fósforo - zápalka") s dvoma klíčnymi lístkami ("chapola - motýľ"). Rastlinka sa ďalej ošetruje, prihnojuje a postupne sa vyvinie do podoby sformovanej rastliny nazývanej "coilno". Tá sa dôsledne kontroluje, sleduje sa jej rast a vývoj koreňov. Následne, po dosiahnutí optimálnej sily a vzrastu, sa najlepšie rastlinky s rovnými a dobre vyvinutými koreňmi presadia na pole a začínajú voľne rásť. Celý tento proces presádzania je určený najmä na to, aby mohol pestovateľ kontrolovať vývin kávových kríčkov, prihnojovať ich, chrániť proti škodcom, ale najmä vyberať na presádzanie len tie najlepšie, najsilnejšie a najmohutnejšie rastlinky, lebo iba tie mu neskôr zabezpečia pravidelnú, veľkú a kvalitnú úrodu.

Po presadení na voľný pozemok čaká roľníka, nazývaného aj "cafecultor" približne rok - rok a pol trvajúci proces starostlivosti o už vysadené rastliny a najmä čakania, pretože počas tohto obdobia naprinášajú úrodu. Stane sa tak až po 18-24 mesiacoch od vysadenia. Dobrou správou je, že v tejto fáze už cafecultor nemusí stromček zavlažovať, pretože si je schopná načerpať dostatok vlahy z pôdy.

Po dosiahnutí tohto stupňa vývoja začína stromček produkovať prvé kvety, ktoré sa premenia na zelené bobuľky. Tie ako dozrievajú, menia svoju farbu na červenú alebo žltú. V Kolumbii dáva káva úrodu spravidla dvakrát do roka: prvú, menšiu, v období mája a zažiatku júna a druhú, hlavnú, koncom septembra. Po zbere zrelých surových kávových bobúľ, ktorý sa vykonáva výhadne ručne (na svahoch v okolí Manizales a celého kávového regiónu, ktorých sklon nezriedka dosahuje 50 i viac stupňov), nasleduje ich spracovanie. To spočíva v odstránení červenej/žltej šupky a dužiny pod ňou tak, aby zostala iba "kôstka". Je to dôležité, pretože sladká dužina a šupka by pri následnom procese znižovali chuť kávy. Toto "odšupkovanie" sa uskutočňuje dvoma spôsobmi:
  • tradične sa kávové plody popučia a nechajú niekoľko dní kvasiť. Pri tom je potrebné ich neustále premývať vodou, aby sa zvyšky dužiny a sladkej šťavy odplavili. Tento spôsob si na 1kg bobúľ vyžaduje cca. 30l vody, ktorá bez ďalšej úpravy (lebo maloroľník infraštruktúru na jej úpravu nemá) putuje do riek, kde spôsobuje kvôli svojim fermentačným zložkám povážlivý stupeň znečistenia.
  • nový spôsob vyvinutý federáciou na podporu pestovania kávy zahŕňa použitie špeciálneho prístroja, tzv. "odšupkovača (despulpador)", ktorý nielen že odstráni z kávy jej vrchný obal spolu s dužinou, ale kávu ešte aj odstredí, čím z nej dostane až 90% sladkej šťavy. Na odstránenie zvyšných 10% je opäť potrebné kvasenie vo fermentačných nádržiach, no spotrebuje sa naň už len 1 liter vody na 1kg kávy, čím sa samozrejme šetrí životné prostredie. Zvyšky šupiek a dužiny z odšupkovača sa kompostujú a použijú ako hnojivo.

Tu sa káva začína nazývať "mokrý pergamen" podľa pergamenovitého obalu, ktorý obaľuje samotné kávové zrnko. Nasleduje proces sušenia, kedy sa mokré zrnká počas 1-2 týždňov (závisí od počasia) sušia. Tradične sa využívala len sila slnka a vetra, no tento proces bol značne komplikovaný, pretože práve v období oboch zberov kávy zažíva kávová oblasť Kolumbie tzv. zimu, t.j. prší tu a je pomerne zima, čím sa doba sušenia neúmerne predlžuje. Momentálne sa preferuje sušenie na sitách v konkávnych skleníkoch, ktoré koncentrujú slnečné lúče a doba sušenia sa tak znižuje na niekoľko dní.

V tomto momente sa káva dostáva do štádia suchého pergamenu a tu sa väčšinou úloha cafecultora končí. Kávu v tomto štádiu predáva do družstiev, ktoré v nej merajú pomer vlhkosti, kávu dosušujú a v takomto stave aj exportujú do zahraničia. V minulosti fungoval predaj kávy na tzv. mostovom princípe, kedy pestovateľ kávy nechal vrecia s kávou na moste smerom do nasledujúcej dediny. Kupec si z nich zobral, koľko potreboval a nechal mu na mieste peniaze. Pestovateľ peniaze vzal a nechal na mieste prípadný výdavok. Nemusím ani hovoriť, že dnes by tento systém s najväčšou pravdepodobnosťou nefungoval :D. Vráťme sa ale do súčasnosti. Pred exportáciou sa z kávy ešte odstráni už spomínaný pergamenový obal, čo sa deje buď previevaním alebo v strojoch označovaných pojmom "trijjadora". Tento obal sa následne môže použiť ako palivo pri dosúšaní výsledného produktu v ekologických sušičkách (na rozdiel od tradičných plechových valcov nazývaných "guardiola"), v ktorých sa sušilo dymom z uhlia samozrejme znižujúc kvalitu výslednej kávy. Niekedy sa ešte následne odstraňuje v tzv. "leštičkách" aj posledný, strieborný, obal kávového zrnka, ale vo väčšine prípadov sa kvôli lepšej chuti necháva na zrnku. Až v cieľovej destinácii sa po rôznych prídavných procesoch (napr. odstraňovanie kofeínu, pridávanie aditív...) praží, melie a balí -- aby si čo najdlhšie zachovala svoju arómu.

Proces praženia je pritom tiež pomerne rozmanitý, pražená káva sa podľa teploty a času praženia (10-20 minút) člení na svetlejšie (horkejšie s väčším obsahom kafeínu) a tmavšie (jemnejšie) varianty. Pri pražení dochádza k premene obsiahnutého škrobu na cukor, ktorý sa karamelizuje, dodávajúc káve chuť a farbu. Okrem toho pri teplotách okolo 200°C vznikajú z prekurzorov obsiahnutých v zrnku rôzne organické oleje, o.i. kafeol, ktorý dodáva káve jej typickú arómu (pred pražením vôbec nemá chuť).

Nuž a ako si človek môže byť istý, že si v kaviarni skutočne vychutná pravú kolumbíjsku kávu a nie nejakú zmiešaninu všetkých možných káv, ktorú väčšinou ponúkajú nadnárodné kávové spoločnosti? No predsa tak, že si tú šálku dá v kaviarni Juan Valdez (ktorý sa na nás z loga na pozadí kolumbíjskych hôr pozerá aj so svojou mulicou Conchou) a zostane mu okrem garancie kvality aj pocit, že pomohol kolumbíjskym cafecultorom, lebo časť zo zisku z predaja kávy v Juan Valdez putuje na podporu a rozvoj kolumbíjskeho pestovania kávy (dotácie roľníkom, výskum, ...). Ale, aby sme si zasa nemysleli, že s roľníci až natoľko vykorisťovaní, za jeden košík kávy dostávajú približne 2-10 USD. Za deň nazbierajú 6-7 košíkov, čo znamená denný zárobok okolo 240 - 1400 SKK a pri miestnych cenách vôbec nie je zlé -- napr. Oni, človek so skončenou vysokou školou tu zarába cca. 260 SKK za deň, ja približne 400 a ostatní stážisti približne 690 SKK / deň. Je však pravda, že z ceny kávy, ktorú si kúpime na pultoch predajne, má prvovýrobca tak asi 5%.

Rozprávky starej matere 23 - Tradičné kolumbíjske výrobky

top
Kolumbia je ako krajina veľmi bohatá na tradičné ručné výrobky. Dnes si spomenieme aspoň najtypickejšie z nich :D
Manilla: ([maníjas]) Ide o náramok vyhotovený väčšinou z farebných bavlniek alebo kože. S manillami sa v Kolumbii stretnete doslova na každom rohu. Vyrábať ich vedia decká aj dospelí a predávajú sa väčšinou za ceny okolo 2000 pesos.
Sombrero volteado: ([sombréro voltiáo]) Ako už samotný názov (ktorý sa niekedy fonetizuje na "sombrero vueltiao") napovedá, ide o tradičný točený klobúk vyrábaný zo suchých listov trstiny z rodu Gynerium sagitatum, ktorá dosahuje výšku až 5 metrov. Najtypickejšie je pre oblasť pobrežia krajiny. Čierne zafarbenie častí sombrera sa dosahuje namáčaním suchých listov v príslušných farbivách.
Mochila: ([močila] - hehe) je tradičný indiánsky vak vyrábaný z teľacej alebo kozej kože so srsťou. Nosí sa na traku prehodený cez plece. V Kolumbii je mochila veľmi populárna aj medzi mladými a asi všetci moji známi jednu vlastia a viac či menej často používajú. Alternatívne sa môže vyrábať aj z trstinových listov.
Ruana: ([ruana]) Najľahšie si ruanu možno predstaviť ako hrubú vlnenú deku s dierou uprostred. Cez dieru sa prestrčí hlava a zvyšok "deky" svojho majuteľa dokonale zakryje, poskytujúc mu teplý pocit domova. Používa sa najmä vo vyšších polohách (department Boyacá, časti Caldas), kde panuje "kemra jak na sibíri". Oni má napríklad ešte stále odloženú svoju detskú ruanu, ktorú používal keď bývali v studenej oblasti Páramo.
Poncho: ([pončo]) Brat ruany, ktorý je však vyrobený z ľahších tkanín (najčastejšie bavlny) a používa sa najmä v teplejšej oblasti, resp. v modernom prevedení ako ženský módny doplnok (a fakt vyzerá dobre).
Carriel: ([kariel]) Názov tohto druhu tašky pochádza pravdepodobne z anglického "Carry All", čiže "Všetko-nos". Ide skutočne o univerzálnu mužskú tašku regiónu Paisa vyrobenú tradične z odchlpenej kože nutrie, ocelota (väčšia divá mačka), v minulosti aj pumy a jaguára a v súčasnosti občas aj teľaťa. Používajú ho najmä dedinčania, muliari, zberači kávy a podobne. Zvyčajne sa skladá z 9 oddelení (z toho 3 tajné), v ktorých si jeho majitelia podľa tradičných zvykov nosia nasledovné veci: peniaze, holičské potreby (aby sa mohli po dlhej ceste oholiť), hrebeň, zrkadielko, lampión, olejovú sviečku aj s obalom, hracie kocky, karty, listy od svojej milej/milého, pramienok vlasov od tej istej osoby, živicu ako dezinfekciu, lano, povraz, ihlu, vreckový nožík, jeden-dva amulety, tesák šelmy ako ochrana proti divej zveri, čarovné semienka, tabak, krieslo a práchno alebo zapaľovač, podložku pre zapaľovač, svätý obrázok, zošit a pero, píšťalku :D
Guadua: ([guadua]) Ako som už viackrát spomínal, ide o miestny veľmi tvrdý a pevný bambus, z ktorého sa dá stavať lešenie, armovanie, vyrábať nábytok a pod.
Mola: ([mola]) je spôsob výroby látok typický najmä pre indiánov kmeňa Kuna. Jeho predchodcom boli maľby na telo, ktorých vzory indiáni pod vplyvom prichádzajúcich misionárov začali namiesto na svoju kožu zapracovávať do látok. Výrobný postup väčšinou pozostáva zo zošitia 2-7 vrstiev rôznofarebných látok a následného vystrihovania typických vzorov. Okraje takýchto vzorov sa potom prešívajú tenkými ihlami. Na zvýšenie pestrosti farieb sa niekedy používajú aj viacfarebné látky, resp. sa niektoré časti vzoru na látku vyšijú. Čím viac vrstiev a farieb a čím menej viditeľných stehov a výšivky, tým je látka kvalitnejšia a drahšia. Molas sa najčastejšie používajú na výrobu oblečenia (blúzky, sukne, šály, ...), vankúšov či iných látkových výrobkov.
Hudobné nástroje: Ide najmä o nástroje gitarovitého typu (napr. veľký a tučný "gitarrón", päťstrunová minigitarka "cinco" či 10-12 strunové "tiples").
Glazúra: Umelecké glazované a lakované predmety, ktoré sa vyrábajú najmä v regióne Pasto na juhozápade krajiny. Korene tohto umenia siahajú ešte do predkolumbovských čias a pri jeho tvorbe sa využíva živica zo stromov mopa-mopa (Elavagia pastoensis).


Rozprávky starej matere 24 - Folklór a mytológia Kolumbie

top
Folklór a mytológia Kolumbie tvoria pestrú zmes pôvodných indiánskych povier, importovaného katolíckeho mysticizmu, afrických legiend a ich vzájomnej interakcie. Folklórne zvyklosti sa prejavujú aj v každoročných mestských festivaloch, jarmokoch, slávnostiach a veľtrhoch, z ktorých mnohé sa vyznačujú práve pôvodnou folklórnou tématikou.

Kolumbíjsky folklór sa ani tak neprejavuje v podobe ľudových piesní, ako je tomu na Slovensku (samozrejme ak za ľudové piesne nepovažujeme staré indiánske rytmy, maľby a výrobky). Jedným z aspektov tejto oblasti sú tradičné kolumbíjske výrobky, o korých sme si písali minule. Ďalším sú práve tradičné rytmy a tance, o ktorých sme si tiež písali. Dnes si povieme niečo o skôr o folklórnej ľudovej slovesnosti, ktorá sa zachovala najmä v pohode najrôznejších legiend:
  • La Tunda je mýtus z tichooceánskeho regiónu Kolumbie, najrozšírenejší medzi černošským obyvateľstvom. Ide o ženu-upírku prenasledujúcu svoje obete.
  • Patasola, čiže "jednonohá žena", je jedným z mnohých mýtov z juhoamerickej džungle.
  • Moan je lesný a riečny tvor, ktorý ochraňuje lesy, kradne ženy a bráni rybárom a lovcom v ich bohumilých aktivitách (hmmm... vyzerá to na suseda kríženého so šialeným Greenpeaceákom :D).
  • Llorona, čiže plačka, je duch ženy plačúcej za svojimi deťmi, ktoré utopila. Jej zjavenie sa niekedy označuje za znamenie smrti.
  • Madremonte alebo Marimonda, čiže "matka hory", sa zvyčajne považuje za ochrankyňu prírody a lesných zvierat. Dosť ťažko rozdýchava, keď sa jej do lesíka priženú ľudia a chcú jej ho vyrúbať. Občas sa stotožňuje s matkou prírodou alebo paňou šeliem.
  • Hombre Caiman, čiže "kajmaní muž", je legendárnou bytosťou, ktorá sa teší z napolu ľudského a napoly kajmanieho výzoru (kandidát na plastiku, chudák :D). Najväčšej popularite sa teší v regiónoch Plato a Magdalena, najmä na vidiku a na menej osídlených územiach. Údajne ide o rybára, s ktorým sa nepekne zahral duch rieky Magdalena a premenil ho na aligátora, ktorý sa každý rok na sviatok Sv. Sebastiána vracia medzi ľudí a loví svoje obete na štýl vlkodlaka.
  • La Mojana alebo Mami Wata, v preklade niečo ako "zmáčanina" je vodný duch premenlivého tvaru, ktorý sa zvyčajne objavuje v ľudskej podobe zneužívajúc ju na zvádzanie a unášanie ľudí. V údolí rieky Amazonka sa tieto chvályhodné vlastnosti pripisujú rúžovým delfínom zastupujúcim ducha rieky Amazonka.
  • Pollo Maligno, čiže doslova "zlé kura", je zlým duchom lesa vo forme kusa hydiny, ktorý straší lovcov a tým ich ženie do najhlbších častí lesa. Tam ich zaživa zožerie (oddnes si dávam na kurence pozor :D).
  • Candileja je podľa povesti duchom mrchavej a zlomyseľnej stareny, ktorá sa mala starať o svoje vnúčence. Keďže však bola taká mrchavá, aká bola, nenaučila ich žiadnej morálke, úcte k starším ani etickým hodnotám predkov, a tak z nich vyrástli vrahovia a zlodeji (hmmm... ktovie, či náhodou nerobila babysitterku naším politickým zástupcom... ). Preto ju v druhom živote odsúdili na večné blúdenie po zemi v zajatí plameňov. Je príbuzná bludičiek.
  • Mula Retinta, čiže "zlá mulica" je ďalší zlý duc, ktorý sa muličiarom zjavuje ako toto nevinné a zlaté ťažné zvieratko, avšak s tým rozdielom, že spôsobuje divoké vetry a búrky (ehm... tak tie zažívam niekedy aj ja... hlavne tie vetry...), ktoré majú tendenciu zhadzovať milých muličiarov do priepastí a strmých zrázov.
  • Viruñas alebo Mandingas "Zlomrd" sa považuje sa prejav Satana a zjavuje sa v podobe švárneho šuhaja, ktorý kradne ľuďom dušu (kto vie, či len šumným devám alebo aj iným švárnym mládencom).

Samozrejme, okrem tohto, takpovediac ľudového folklóru existuje aj folklór pôvodný - indiánsky. Ide najmä o mytológiu jedného z hlavných kmeňov pôvodne obývajúcich územie Kolumbie - musicov.

Podľa ich viery je Bachué ("stará mať") nehmotným princípom stvorenia, vôle, myšlienky a predstavy všetkých budúcich vecí. Je konceptom podobným čínskemu princípu tao. Čas zrodu vesmíru je časom "unquyquie nxie" ("prvej myšlienky"), kedy sa myšlienky Bachué zmenili na činy. Bola to tiež éra, v ktorej Bachué počala Stvoriteľov sveta a prikázala im tvoriť.

Prví bohovia, Stavitelia sveta, postavili prvý obradný chrám Cuca. Patrila medzi nich už spomínaná Bachué ("baba s holým poprsím"): Bohyňa-matka, ktorá povstala z podsvetia, aby na svet priviedla ľudskú rasu. Cuza ("podobný noci"): Mužský princíp stvorenia. Chibchachum ("držiteľ zeme"): Univerzálny zákonodarca. Bochica ("otec civilizácie"), Nemcatacoa a Chiminigagua: trojjediné božstvo zložené z Chí, Chímini a Chiminigagua.

Pri prvom rituáli bohovia tancovali veľmi dlho (tanec "Sas quyhynuca") za sprievodu bubna "Fo". Tento rituál mal za následok vznik času a priestoru. Následne stvorili bohovia prvé prvky vesmíru: "Fiva" (vzduch), "Faova" (vesmírny oblak) a "Ie" (dym). Potom vytvorili šesť smerov materiálnej dimenzie a za pomoci prázdnoty založili stredisko moci Tomsa (pupok sveta). Vesmír však stále nemal žiadnu konzistenciu, na ktorú si musel počkať mnoho vekov "bxogonoas". Prišla s nástupom "sas bequia", počiatku vesmíru.

Svet sa začína s nástupom "Chimi" (dužina), prvého materiálneho telesa na svete. Následne sa v tele Tomsu začali inkubovať zárodky hviezd, zárodky pôdy a zárodky kameňov. Keď bolo Tomsa už naplnené, vynorili sa semienka zeme. Ich zvyšky bohovia odhodili, čím vytvoril Mliečnu Cestu. Všetkým bohom boli rozdelené prvky: Teplo bohyni Sua – slnko -, chlad bohyni Chía – mesiac -, a oblaky s dymom zemi. Všetky semienka však boli neplodné a žiadne nevyklíčili. Mnya, zlato, energia, sa spojil s Chimi, dužinou a spolu sa premenili na Chímini, tvorivú silu, ktorá spôsobila dodatočné vyklíčenie všetkých semienok.

Kvôli porušeniu božských zákonov zniesol Chibchachum na zem potopu, ktorá pokryla svet a takmer vyhubila ľudskú rasu (nie je zvláštne, že sa veľká potopa nezávisle od seba spomína v Biblii, v sumerskom Epose o Gilgamešovi a v juhoamerických poverách?). Následne ochranný boh Bochica vyhnal vody prostredníctvom vodopádu Tequendama a ľudí naučil základom civilizácie, poľnohospodásrtva, náboženstva, umenia a remesiel. Keď už bol na odchode do svojho nebeského kráľovstva, zjavila sa dúha a Bochica oznámil svoj druhý príchod v ďalekej budúcnosti, ktorý bude sprevádzať smrť a choroby (žeby súdny deň ako v Biblii? - zaujímavé). To sa mu aj splnilo... prišli európski kolonizátori.

Medzi ďalšie božstvá Muiscov patrili napr. myš (Chuchuia), Venuša (Fagua), Koka (Hayo) a mnohé ďalšie.

Nabudúce bude na programe dňa malý príbeh o kolumbíjskych festivaloch.

Rozprávky starej matere 25 - Festivaly Kolumbie

top
Festivaly sa každoročne konajú takmer v každom kolumbíjskom meste či mestečku. Ide väčšinou o 2-8 dní trvajúce slávnosti na spôsob nášho jarmoku či vinobrania. Väčšinou sú miestom na bujarú zábavu, akcie a podobne. Chýbať nesmú súťaže krásy, ktorých je v Kolumbii asi 1000. Do Kolumbie tradíciu festivalov priniestli Španieli, ktorí majú tiež každoročné oslavy v každej druhej dedine. Nasledujej zoznam najvýznamnejších festivalov:
  • Fiesta de Manizales: Odohráva sa vždy v prvých týždňoch roka a ide o jeden z najznámejších kolumbíjskych festivalov. Vyznačuje sa najmä súťažami krásy, prehliadkami veteránov, koní, corridou, pitím, stánkami a pod. Počas ferie sa celý týždeň pracuje len doobeda :D
  • Carnaval de Barranquilla: Taktiež významný kolumbíjsky festival. Jeho história siaha až do 19. storočia, od kedy sa koná vždy 4 dni pred popolcovou stredou. Vyznačuje sa najmä prezentáciou všemožných druhov hudby a tanca.
  • Feria de las Flores en Medellin: Festival kvetín. Prvýkrát sa konal 1.5.1957, no momentálne sa slávi v auguste spolu s oslavami nezávislosti Antioquie. Jeho ťažiskom je výstava kvetov z celého okolia (Kolumbia je najväčším vývozcom kvetín na svete a okolie Medellinu hrá v tejto oblasti v rámci krajiny prím).
  • Carnaval de Negros y Blancos en Pasto: Karneval čiernych a bielych patrí k najstarším festivalom v krajine. Pôvod má na začiatku 17. storočia a pripomína "deň pracovného voľna" vtedajších afrických otrokov.
  • Festival Folklórico Colombiano de Ibagué: Festival miestneho folklóru v Ibagué
  • Feria de Cali: Toto dvojmiliónové mestečko, o ktorom v Európe nikto nikdy nepočul sa vyznačuje najmä tancom salsy. Preto je aj najväčším lákadlom festivalu maratón v tancovaní salsy spolu s prehliadkou koní a ďalšími atrakciami.
  • Festival Folclórico, Reinado Nacional del Bambuco y Muestra Internacional del Folclor de Neiva: Festival pri príležitosti sviatku Sv. Petra a Pavla (jéééj), ktorý sa koná každoročne okolo 29.6.
  • Carnaval de Riosucio: Karneval sa koná v Caldaskom mestečku Riosucio (preklad: špinavá rieka). Zaujímavosťou je najmä pitie šťavy z cukrovej trstiny (guarapo) v nádobkách z tekvice (calabasas).
  • Carnaval de Bogotá: Slávi sa vždy v auguste, údajne už od roku 1539. Karneval bol istý čas spojený aj s oslavami miestnych indiánov Muiscov (až kým ich všetkých nevyhubili, pozn. red. :D).
  • Rock Al Parque: Druhý najväčší rockový festival v Latinskej Amerike (po Rio de Janeire), ktorý sa vždy v októbri koná v jednom z bogotských parkov. Festival vznikol v roku 1995 a zaujímavosťou je, že v roku 2007 prvý deň festivalu zrušili pre obrovské krupobitie, ktoré zasiahlo Bogotu (poničené autá, údajne meter až meter a pol krúpov na zemi, čo na dva dni úplne znemožnilo dopravu)
  • Festival Iberoamericano de Teatro de Colombia: Tento najväčší divadelný festival na svete sa koná v Bogote každoročne už od roku 1980.
  • Fiestas de Pubenza en Popayán: Festival známy súťažami folklórnych súborov.
  • Tangovía en Manrique: Koná sa na predmestí Medellinu a má formu pouličných slávností tanga.
  • Festival Nacional del Joropo en Villavicencio: Národný festival tanca joropo konajúci sa každý december.
  • Fiesta de Velas y Faroles en Quimbaya: Súťaž jednotlivých mestských štvrtí tohto arménskeho mestečka o najväčšiu a najpôsobivejšiu vianočnú svetelnú výzdobu. Koná sa začiatkom decembra.
  • Yipao en Armenia: Prehliadka džípov.
  • Festival de la Luna Verde en San Andrés: Festival konajúci sa na ostrovoch San Andrés. Vyznačuje sa silným vplyvom angličtiny a africkej kultúry s dominantnými hudobnými štýlmi Reggae a Calypso.
  • Festival de la Leyenda Vallenata de Valledupar: Koná sa vždy v apríli a považuje sa za jeden z najdôležitejších hudobných festivalov v Kolumbii. Prezentovaným hudobným štýlom je vallenato typické používaním harmoniky a rašplí.

O týždeň bližší pohľad na takzvanú kolumbíjsku parapolitiku.

Rozprávky starej matere 26 - Cartagena

top
HaHáááááááá... však ste konečne čakali rozprávku o kolumbíjskej parapolitike? Nuž, opäť vás sklamem (alebo možno poteším). Parapolitika sa ešte o týždeň odkladá, aby som vám dnes mohol priniesť čerstvo v pamäti uložené informácie o metropole kolumbíjskeho pobrežia, Cartagene.

Plné meno tohto 1,2 miliónového centra kolumbíjskeho pobrežia, 5. najväčšieho sídla v Kolumbii, metropoly departmentu Bolívar a špeciálny "Distrito turístico" je Cartagena de Indias. Bola pomenovaná podľa rovnomenného mesta v Španielsku (a keďže kolonisti si mysleli, že sú niekde v Indii, dali jej prídavok "de Indias"). Samotné meno Cartagena má súvis so starovekým mestom Kartágo. Oba názvy pochádzajú z púnskeho "Qart Hadast", čo znamená nové mesto (púnsky generál Hasdrubal založil Cartagenu len 80 rokov pred úplnov deštrukciou Kartága Rimanmi na konci 3. púnskej vojny v roku 146 pred n.l.).

Ako sme sa dozvedeli v múzeu zlata, ešte pred príchodom Španielov obývali územie dnešnej Cartageny kmene Tayronov z jazykovej rodiny Chibchov. V okolí Cartageny to boli konkrétne Zanúovia, ktorí si kvôli povahe rieky Sinu (každoročné záplavy a vytváranie tzv. "ciénagas", čiže plytkých záplavových vnútrozemských jazier) vyvinuli dômyselný systém poľnohospodárstva. Vybudovali totiž spleť umelých ostrovčekov oddelených kanálmi, cez ktoré voda bez problémov prešla, no vrch ostrovov už nezaplavila. Na nich potom indiáni pestovali potrebné plodiny. Keď voda ustúpila, nanosili úrodné záplavové bahno na vrch ostrovčekov a tak si zúrodňovali svoju pôdu.

Prvá (neúspešná) kolónia s názvom Antigua del Darién bola na mieste Cartageny vybudovaná už 14 rokov po objavení Ameriky, v roku 1506. Ďalší neúspešný kolonizačný projekt pod menom San Sebastian de Urabá na istú dobu odradil kolonizátorov od bádania karibského pobrežia. V roku 1527 si oblasť budúcej Cartageny opäť všimli a to najmä kvôli obrovskému zálivu, potenciálne slúžiacemu ako chránený prístav. O šesť rokov na to, 1.6.1553 španielsky veliteľ Pedro de Heredia zakladá na mieste prímorskej dediny kmeňa Calamarí mesto Cartagena. Mesto sa čoskoro rozrástlo a zbohatlo, čím sa stalo lákadlom pre pirátov. Niekoľkokrát bolo vyplienené a vypálené, čo vyprovokovalo vznik prvého požiarneho zboru v latinskej amerike a samozrejme aj stavbu cartagenských hradieb.

Hradby nechránia mesto z vnútrozemia, ale práve od mora. V ich vnútri sa nachádza staré mesto, tzv. "Ciudad murayada" (ohradené mesto). Je plná zachovalých a architektonicky zaujímavých budov, úzkych uličiek, malebných námestí a brutálne predražených kaviarní. Niektoré z nich sú umiestnené priamo na hradbách (miestami až 20 metrov širokých) a je z nich krásny výhľad na západ slnka.

Ďalšou atrakciou je pevnosť "Castillo de San Felipe". Postavili ju na obranu mesta v niekoľkých fázach. Zaujímavosťou (okrem jej veľkosti) je aj sklon jej stien v tvare pyramídy určený na zmiernenie sily nárazu delových gúľ. Celú pevnosť vybudovali na umelej kope zeme a kamenia, čo jej dáva nielen pevnosť, ale aj impozantný vzhľad. Kanóny pevnosti sú vstavané tak, že ich nie je možné namieriť na mesto (v prípade dobytia pevnosti). Niektoré steny sú plnené pieskom a kamením, aby absobovali kinetickú energiu prichádzajúcej gule a pri prípadnom zásahu sa nezosypali. Nachádzajú sa v nej tiež hĺbkové chodby v minulosti plné pušného prachu, ktoré slúžili na jej vyhodenie do vzduchu (taktiež v prípade dobytia). Okrem toho v pevnosti nájdeme vynikajúco akusticky riešené chodby, ktorých účelom bolo upozorniť obrancov na prichádzajúcich nepriateľov, ako aj iné prvky slúžiace na zlepšenie obrany. Okrem toho sa nad mestom na kopci "Cerro Popa" nachádza aj františkánsky kláštor, ktorý sa v minulosti stal miestom stretu bojovných mníšiek podporovaných arcibiskupom a mníchov podporovaných starostom. Niiice, how much? :D

Zaujímavo je tiež riešený prístav. Vchod do Cartagenského zálivu je prehradený ostrovom "Tierra Bomba" na dva prielivy: "Bocachica" (malé ústa) a "Bocagrande" (veľké ústa). Problém je, že okolie Bocagrande je veľmi plytké (len niekoľko metrov), takže lode tadiaľ nepreplávajú. Preto stačilo starým španielom opevniť len Bocachica a boli takpovediac za vodou :D

Čo sa týka mesta ako takého, žije jednoznačne z turistického ruchu. Pouliční predajcovia sú tu skutočne otravní a skutočne ponúkajú všetko od výmyslu sveta (zaručene pravé). Čo sa kúpiť oplatí, sú tradičné kolumbíjske výrobky ako "sombrero vueltiao", "mochila", "molas", ... Kuchyňa v Cartagene je ale veľmi chutná (ryby, vyprážené lahôdky, ...). Jednou zo zaujímavých čŕt mesta je jeho obrovská sociálna nerovnosť, keď sa v protiklade s najmodernejšími hotelovými štvrťami v Cartagene nachádzajú obrovské slumy, kam sa súdny človek vkročiť neopováži. Obyvateľstvo je väčšinou černošské - sú to totiž potomkovia bývalých dovezených otrokov z Afriky. Z toho dôvodu je doteraz v autobusoch zachovaná tradícia ohlasovačov, ktorí bez prestania vykrikujú cieľ daného autobusu - poväčšine negramotní černosi by totiž v minulosti z prípadných nápisov nič nemali. Tu treba spomenúť aj meno Sv. Peter Claver, ktorý v časoch otroctva pôsobil v Cartagene a pomáhal miestnym otrokom. Neskôr ho vyhlásili za svätého a má tu v Cartagene aj kostol :D.

Počasie je v meste stabilné, stále je okolo 30°C, čo nie je nepríjemné, trochu problematická je vlhkosť (90%), no ani tá nie je katastrofálna vďaka jemnému vetríku, ktorý na pobreží neustále pofukuje. Najpríjemnejšie je v nej večer po západe slnka, keď teplý vietor poskytuje človeku až hriešnu rozkoš. Pláže sú pieskové, priemerne pekné, ale Cartagene to vynahrádza blízkosť mnohých karibských ostrovov s plážami ako vystrihnutými z romantických filmov.

Medzi zaujímavé monumenty mesta patrí okrem hradieb, zámku a obligátnej sochy Bolívara určite aj socha piráta, ktorý v minulosti mestu pomohol a monument starých topánok. Bol totiž raz jeden cartagenský poet, ktorý mesto prirovnal k starým topánkam: starým, špinavým, roztrhaným a zapáchajúcim - ale aj tak ho má celkom rád. No a oni mu za to postavili monument... nuž ale, Cartagena je v skutočnosti mesto veľmi pekné, turistické štvrte nezapáchajú ani nie sú otrhané, takže prípadnú návštevu môžem len odporučiť. A ešte jedna dobrá rada na záver: ZJEDNÁVAŤ, ZJEDNÁVAŤ, ZJEDNÁVAŤ :D.

Rozprávky starej matere 27 - Parapolitika

top
Heeeeeeeeelooooooooo :D Však aj Vám chutí odopierané ovocie najsladšie? Ak áno, tak sa máte na čo tešiť, lebo po mesiaci odkladania sa konečne od starej matere dozvieme niečo o kolumbíjskej parapolitike.

Preto pripútať sa, nasadiť si prilby a začíname: kde bolo tam bolo, bola raz jedna krajina Kolumbiou zvaná. Dlhé roky v nej zúril boj medzi vládou, paramilitares a guerrillou (viď rozprávka o FARC). Keďže však guerrilla unášala a zabíjala cudzincov a bohatých (vrátane politikov), zatiaľčo paramilitares ich viac-menej pôvodne ochraňovali a robili čistky v chudobných štvrtiach, boli politici tejto krajiny viac naklonení paramilitares ako FARC. Niektorí až priveľmi. A tak sa stalo, že paramilitares živiaci sa najmä vydieraním farmárov a pestovaním drog si pomaličky nachádzali priateľov medzi politikmi, členmi kongresu, guvernérmi, starostami a miestnymi poslancami (príbuzní mnohých z nich boli unesení FARC).

I sa stalo, že niekedy v roku 2006 sa vláda dohodla so spriatelenými paramilitares na ich demobilizácii, výmenou za čiastočnú či úplnú beztrestnosť. A tak sa stalo, že sa našiel počítač jedného z ich šéfov, tzv. Jorgeho 40, obsahujúci veľmi kompromitujúce materiály pre politikov na pomerne vysokých pozíciach v štátnom aparáte. Malej kauzičky sa chytili súdy, vrátili sa k obvineniam a podozreniam, ktoré už existovali už pred objavením počítača a hľa výsledok:
  • 66 obvinených poslancov federálneho Kongresu
  • 33 zatknutých a uväznených poslancov federálneho Kongresu
  • odstúpenie ministerky zahraničia
  • zatknutie prezidentovho bratranca
  • vyšetrovanie samotného prezidenta Uribeho

Prezident, samozrejme, na verejnosti podporil vyšetrenie všetkých zločinov (najmä keď sa objavil tajný dokument podpísaný niektorými guvernérmi provincií a šéfmi paramilitares o potrebe "znovu založiť a preusporiadať štát"). Ústavný súd bol zhrozený a začal masívne zatýkanie a obviňovanie politikov, najmä z Uribeho strany. Ten sa však nedal a vyhlásil, že sa chystá založiť iný súd, ktorý by mal na starosti stíhanie politikov. Ústavný súd bol v šoku a obvinil prezidenta z pokusu o zastrašovanie a ovplyvňovanie vyšetrovania. A čo spravil prezident? Vydal šéfov paramilitares do USA, aby sa tam zodpovedali z pašovania drog. Prečo to urobil? No predsa preto, že v USA sa ich budú pýtať len na drogy a nie na vzťah s prezidentom a jeho politickou stranou, ako by tomu bolo v Kolumbii. Šikovný chlapík tento prezident.

Prevalila sa však ešte ďalšia kauza, v ktorej poslankyňa Kongresu vypovedala, že jej pred dvoma či troma rokmi zaplatili za to, aby hlasovala v prospech zákona umožňujúceho ďalšie prezidentovo funkčné obdobie. Poslankyňu zatkli a poslali do väzenia za korupciu, prezidentovi sa však nestalo nič, lebo sa nedokázalo, kto jej to vlastne zaplatil za podporu prezidenta. Údajne bolo do toho zapletených viac poslancov, no jednoducho bordel. A aby to nebolo všetko, Ústavný súd začal rozmýšľať, že by sa mal pozrieť na legitimitu prezidentovho druhého funkčného obdobia a že referendum o jeho znovuzvolení by sa malo opakovať, načo sa vynorili obvinenia, že celý Ústavný súd je na výplatnej páske paramilitares alebo FARC.

A aký je výsledok?
  • Absolútna strata dôvery v parlament (kongres)
  • Strata dôvery v ústavný súd
  • Strata dôvery v inštitúcie krajiny a čoraz častejšie hlasy volajúce po zmene
  • Prezidentova popularita dosiahla 84%

Takže, milé deti, tu to máte. Škandál-neškandál, parapolitika-neparapolitika, prezidentova popularita sa dostáva do výšok a všetci (vrátane autora tohto článku) sú radi, že FARC čučia doma pod plachtou a nevystrkujú moc rožky. Čo mi to len pripomína?

Nabudúce náboženstvo Kolumbie.

Rozprávky starej matere 28 - Náboženstvo Kolumbie

top
Kolumbíjske náboženstvo je zmesou vplyvov rôznych demografických skupín počas bohatej histórie tejto krajiny. Do dnešných dní sa v ňom zachovali elementy prapôvodnej mytológie Muiscov a Tayronov, o ktorých sme si písali v rozprávke č. 24 :D

Najväčší vplyv v krajine má však katolícka cirkev. Priviezli ju so sebou španielski conquistadori už na začiatku 16. storočia a doteraz zostáva hlavným náboženstvom v krajine. Kolumbia sa delí na 13 cirkevných provincií zastrešujúcich 13 arcidiocéz a 52 diocéz. Sídlom kolumbíjskeho primaciálneho arcibiskupstva je Bogotá. Aj keď podľa oficiálnych štatistík vyznáva katolícku vieru až 95% obyvateľov, reálne odhady však hovoria o cca. 75% a iba okolo 19% vieru aj praktizuje. Zvyšok tvoria ľudia, ktorí boli pokrstení, ale náboženského života sa nezúčastňujú. Až do začiatku 90. rokov minulého storočia mala katolícka cirkev postavenie štátneho náboženstva, ale nová ústava z roku 1991 už garantuje všetkým cirkvám náboženskú rovnoprávnosť.

Okrem toho je zaujímavý aj osud Islamu, ktorý sa v Kolumbii začal šíriť už v prvej polovici 19. storčia, keď krajina získala nezávislosť. K hlavnej ekonomickej prisťahovaleckej vlne z krajín blízkeho východu však došlo v rokoch 1880 - 1930. Podobne ako aj ostatní prisťahovalci, aj Moslimovia sa usadili prevažne na Kolumbíjskom pobreží, blízko pri prístavoch, ktorými do krajiny prišli.

Celkovo je rozloženie náboženstiev v Kolumbii nasledovné:
  • Katolícke: 75%
  • Nekatolícke kresťanské náboženstvá: 14%
    • Adventisti
    • Baptisti
    • Luteráni
    • Menoniti
    • Nazaréni
    • Pentekostáli
  • Iné náboženstvá: 3,6%
    • Adventisti (okolo 180.000 členov)
    • Mormoni (okolo 130.000 členov)
    • Jehovisti (okolo 120.000 členov)
    • Židia (okolo 7.000 členov)
    • Moslimovia (pod 2.000 členov)
  • Ateisti: 2%

Dobrou správou je, že náboženská tolerancia je v Kolumbii na vysokej úrovni a vedľa seba pokojne koexistujú kostoly, synagogy aj mešity. V posledných 5 rokoch síce zabili asi 100 predstaviteľov evanjelikánskych cirkví, ale čo už :D

Nabudúce si dáme niečo o kolumbíjskej železnici :D

Rozprávky starej matere 29 - Železnice Kolumbie

top
Nuž, po miernom zdržaní spôsobenom inými neodkladnými povinnosťami prinášam najnovšie informácie zo sveta kolumbíjskych železníc. Milí priatelia, kolumbíjske železnice neexistujú :D Alebo sú prinajmenšom v kóme.

Na začiatku minulého storočia bola celá Kolumbia aj napriek jej zložitej topografii popretkávaná koľajami, po ktorých sa veselo preháňali osobné aj nákladné vlaky. Lenže čo sa nestalo. V 50. rokoch došlo k zoštáteniu železníc a štát, ktorý sa práve potýkal s 20 ročným obdobím občianskych nepokojov na investície a opravy tratí nemal čas. A tak postupne železnice odplavili dažde, pochovali zosuvy pôdy a svoje spravili aj naši priatelia z FARC a ich zopár dobre umiestnených bômb.

Takýto osud postihol aj železnicu v Manizales, preto nám po nej dnes zostala len stará stanica a jeden či dva železničné tunely. A z rovnakého dôvodu sa dnes môžete železnicou previesť iba v severnej časti krajiny po tzv. Ferrocarril del Atlántico (Atlantická železnica) spájajúca hlavné mesto Bogotá a prístav Santa Marta.

Nabudúce si dáme zasa čosi iné :)

Rozprávky starej matere 30 - Katedrála v Manizales

top
Katedrála v Manizales zaberá celú jednu stranu hlavného mestského námestia nazvaného, ako inak, po revolucionárovi Simonovi Bolívarovi.

Prvý kostol bol na mieste dnešnej katedrály postavený v roku 1849. Vydržal iba 17 rokov, kedy ho museli po poškodení častými zemetraseniami zbúrať. Druhý kostol začali stavať len o 2 roky neskôr a dokončili ho v roku 1897. V roku 1900 sa bol povýšený na katedrálu - sídlo novovytvoreného Manizaleského biskupstva. Pri požiari v roku 1926 bola katedrála zničená a momentálne sa jej funkčná replika nachádza v časti Chipre.

V roku 1927 sa začalo s konštrukciou novej katedrály a keďže nikto z domácich architektov nebol schopný ponúknuť vyhovujúci návrh, riadili sa práce projektom Francúza Juliena Poltyho. Koncom 20. rokov boli ale práce na katedrále zastavené z dôvodu svetovej krízy a nedostatku cementu na jej stavbu (dovážal sa z Dánska). Výstavba sa obnovila v roku 1935 a už o rok neskôr stála katedrála v svojej plnej kráse. Po odpočítaní nútenej prestávky teda celá stavba trvala iba 3,5 roka.

Katedrála je jedinečná v Latinskej Amerike nie len svojou veľkosťou (výška 113 metrov, čo ju robí 2. najvyššou na celom Americkom kontinente po katedrále v Brazílii), ale aj použitou konštrukčnou metódou. Nie je totiž stavaná z kameňa, ale z liateho betónu. V čase jej stavby išlo o priekopnícku metódu. Katedrála odolala trom veľkým zemetraseniam (pri jednom v roku 1962 sa poškodila jedna z veží, ktorú následne opravili). Katedrála sa rozprestiera na ploche 2300 metrov štvorcových a zmestí sa do nej až 5000 ľudí. Má hmostnosť 30 000 ton. Okrem hlavnej veže s vyhliadkovou plošinou nazvanou Corredor Polaco má katedrála 4 postranné vežičky s výškou 62 metrov. Každá z veží a štítov nesie dvoj až trojmetrovú sochu jedného zo svätcov. Hlavná veža kedysi niesla sochu Ježiša Krista, no tá po jednom zo zemetrasení spadla a v roku 1989 bola nahradená krížom.

Vnútorné zariadenie katedrály zahŕňa baldachýn, vitráže, zujímavá je tiež klenbová strecha. Hlavnou atrakciou katedrály však je už spomínaný Corredor Polaco (poľská chodba). Ide o kruhovú vyhliadku umiestnenú po obvode hlavnej veže vo výške 102 metrov (11 metrov pod vrcholom veže). Samotná veža v tomto bode dosahuje polomer len niečo vyše 1,5 metra, takže pôsobí mimoriadne nedôveryhodným dojmomm :D. Corredor Polaco pre verejnosť otvorili v roku 1959, ale už o 18 rokov ho zatvorili kvôli zlému stavu jeho 40-ročných drevených schodov (40 cm. vysoké a 30 cm. široké dosky upevnené do špirály okolo dvoch zvislých drevených trámov s 10cm priemerom. V hornej časti dosahovala šírka schodov dokonca len 15 cm.). Znovu otvorený bol Corredor Polaco až v tomto roku po rekonštrukcií, ktorá stála 100.000 dolárov. Staré schody boli nahradené železnými konzolami uchytenými o steny veže, ktorá je mimochodom v strede dutá (len s 2m širokými medziposchodiami cca. 10 metrov nad sebou), takže človek stúpa do výšky 50 m nad dno veže viac-menej vo vzduchu.

Zaujímavé je tiež meno Corredor Polaco. Hovorí sa, že ho dostal počas druhej svetovej vojny, kedy si prisťahovalci z Európy všimli jeho podobnosť s poľskými strážnymi a vyhliadkovými obrannými vežami.

Rozprávky starej matere 31 - Chudoba v Kolumbii

top
Nuž, doteraz sme sa pozerali najmä na tú krajšiu stránku Kolumbie. Nastal čas pozrieť sa aj na jej odvrátenú tvár :) Chudobu v Kolumbii by som prirovnal k našim rómskym osadám: všetci o nich už počuli, stále sa o nich hovorí, ale málokto ich videl. Prečo? No predsa, načo by niekto chodil do rómskej osady, však áno. O osadách počujeme len vtedy, keď v susednej dedine niekto záhadne cez noc do čista okope všetky zemiaky, resp. sa nadobre postará o niekoľko kuriek či hafanov.

Tak je to aj v Kolumbii. Človek sa prechádza po ulici, vidí normálne autá, normálne domy, normálne firmy, normálnych ľudí. O chudobe sa tu vyššie vrstvy dozvedajú len z novín alebo vtedy, ak im niekde zmizne auto či unesú člena rodiny. Ako som už viackrát písal, štatisticky na tom Kolumbia na prvý pohľad nie je zle: nezamestnanosť len mierne nad úrovňou našej (11%), priemerná dĺžka života len o 2,5 roka nižšia ako na Slovensku (72,5), HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily tretina z nášho (6700 USD), gramotnosť len 7% pod našou (92%), na uliciach bezpečno.

Realita je však trošku iná a práve naša nemocnica je miestom, kde sa človek do styku s chudobou dostáva. Poďme po poriadku:
  • Nezamestnanosť 11%. Podľa kolumbíjskeho počítania. Podľa slovenského je to približne 64%. V Kolumbii sa totiž za zamestnaných považujú aj ľudia pracujúci načierno bez pracovnej zmluvy a bez zdravotného poistenia za nižšiu ako minimálnu mzdu, bezdomovci, ktorí do zberných surovín odnášajú použitý papier, a poväčšinou mladí ľudia predávajúci na ulici všetko od ovocia, cez kukuričné lupienky až po "manillas" (ručné náramky z bavlniek). Do štatistiky ako nezamestnaní vstupujú len tí, ktorí nemajú vôbec žiadny príjem a sú odkázaní celkom na milosť príbuzenstva. Lebo podpora v nezamestnanosti tu neexistuje. Takže kto nepracuje, neje. Znamená to, že napríklad človek so skončenou vysokou školou dostáva v Manizales minimálnu mzdu (z ktorej sa vyžiť nedá). Ak chce viac, potrebuje doktorát, zamestnať sa v štátnych službách, mať 5 rokov praxe alebo sa presťahovať do Bogoty (kde sú však aj náklady na život omnoho vyššie).
  • Priemerná dĺžka života. Pokiaľ sa človek v Kolumbii dožije 5 rokov, má už celkom slušnú šancu dožiť sa dospelosti. A pokiaľ sa dožije 30, má celkom slušnú šancu dožiť sa staroby. Najčastejšou príčinou smrti tu totiž nie je rakovina či infarkt, ale stará dobrá vražda. Či už ide o obete ozbrojených konfliktov, obete lúpeží, či vrážd zo žiarlivosti. Ak sa ale dožijete tej 30 a žijete v meste, máte už celkom dobré šance, lebo žije sa v Kolumbii zdravo a čulí 80-nici a 90-nici tu nie sú ničím výnimočným.
  • HDP na obyvateľa. Jeho výška skutočne nie je až tak dramaticky nižšia od nášho. Rozdiel je ten, že zatiaľčo naše HDP je 6 najrovnomernejšie rozdelené na svete (vrátane už spomínaných rómskych osád), to kolumbíjske je na 185. mieste - čiže 6. najnerovnomernejšie rozdelené. Predstavme si to asi takto: v Kolumbii jeden človek (istý pán Santo Domingo) vlastní 28% bohatstva celej krajiny. 5 najväčších finančných skupín vlastní 92% všetkého bohatstva v krajine. A zvyšných 40 miliónov ľudí si delí tých 8%.
  • Gramotnosť. Ono tiež záleží na tom, ako gramotnosť definujeme. V nemocnici sa často stretávame s 15-ročnými deckami, ktoré písať nevedia a čítajú s obrovskými obtiažami. Ale gramotné oficiálne sú.
  • Na uliciach bezpečno. Pokiaľ človek neurobí chybu. Za chybu sa počíta: ísť po zotmení sám alebo len v dvojici po ulici, nezaistiť auto, kým je človek v ňom a čaká na niekoho, nosiť šperky, ísť do nesprávnej časti mesta (tam, kde žije chudoba), sadnúť si v taxíku vedľa šoféra, prijať jedlo/nápoj od spolusediaceho v autobuse, zaspať v autobuse. Že dodržiavanie týchto jednoduchých pravidiel nie je v praxi jednoduché, dokazuje aj fakt, že vo svojom okolí tu v Manizales nepoznám nikoho, koho by ešte v živote aspoň 1-2 krát neolúpili.
  • Zdravotná starostlivosť. Je super, pokiaľ máte peniaze. Pokiaľ ich nemáte a ste poistený, poisťovňa vám preplatí základné úkony. A ak ste úplne chudobní a nemáte ani na to najzákladnejšie poistenie, stále máte možnosť podať na súd žalobu (tzv. "tutela") za nedostupnosť zdravotnej starostlivosti (lebo kolumbíjska ústava garantuje dostupnosť zdravotnej starostlivosti pre všetkých). Lenže na to musíte vedieť čítať a písať a mať aspoň základné právne vedomie. A to je niečo, čoho sa u najchudobnejších človek asi ťažko dopátrate.
  • Bezdomovectvo. Približne 20% obyvateľstva Kolumbie tvoria bezdomovci. To znamená, že ich je okolo 9 miliónov. Pri rovnakom pomere by sme ich v Bratislave museli mať vyše 80.000 a na Slovensku milión.
  • Vzdelanie. Drvivá väčšina populácie (najmä vidieckej) má len niekoľko ročníkov školy. Vzdelanie v štátnych školách je tu síce pre tých najchudobnejších zadarmo, lenže aj zošity niečo stoja a okrem toho, kto by robil na poli, však že :D? Povinná školská dochádzka neexistuje.
  • Podvýživa. Okolo 30% kolumbíjskych detí do 5 rokov trpí na chronickú podvýžívu, 13% na akútnu - to znamená, že 30% z nich má trvalé následky a 13% je v priamom ohrození života. Aké má podvýživa následky? Znížená výška, zhoršená obranyschopnosť, časté infekcie (tuberkulóza, časté zápaly pľúc - na Slovensku sa u detí prakticky nevyskytujú), mentálna retardácia, smrť. Pritom najhoršou z nich paradoxne nie je tá posledná, ale práve tie zvyšné, lebo neúnosne zvyšujú náklady štátu a samotných rodín na zdravotnú starostlivosť. Tieto prostriedky potom chýbajú v ostatných častiach hospodárstva. No a výsledkom je aj tak generácia, ktorej 30% má mierne až stredne znížené kognitívne schopnosti (mentálne zaostávanie) - čo opäť produkuje ďalšie problémy ako nezamestnanosť, mnohopočetné rodiny, neschopnosť prispôsobovať sa meniacim sa podmienkam a tak ďalej. Jednoducho začarovaný kruh chudoby.
  • Sociálne triedy. Samotný systém sociálnych tried je problémom. Ak totiž nemáte peňazí nazvyš, musíte sa presťahovať do zóny I. resp. II. sociálnej triedy. V opačnom prípade si nebudete môcť dovoliť platiť dane a poplatky za energie, vodu, ktoré majú vyššie triedy zvýšené. To znamená, že vaše deti budú vyrastať v prostredí chudoby, chodiť do škôl pre chudobných a budú mať omnoho vyššiu pravdepodobnosť, že sa z nich stanú malí gázlici. A kruh chudoby sa opakuje.
  • Rodinný život. Kvôli ekonomickým a kultúrnym podmienkam je chudoba zhoršená aj nefunkčnými rodinami. Viac ako 50% rodín je neúplných, dievčatá často otehotnejú v 16, 15 či 14 a otec je skoro vždy neznámy. Občas je to strýko, bratranec, či brat, inokedy sused. Takéto dievčatá sú odkázané na pomoc príbuzných, čím zhoršujú aj ich ekonomickú situáciu.
  • Chudoba ako taká. Približne 65-80% Kolumbíjčanov žije pod hranicou chudoby, pričom 45% pod hranicou extrémnej chudoby.

ZHRNUTIE. V Kolumbii žijú vedľa seba dva svety. Svet relatívne bohatých a svet veľmi chudobných. Vedia o sebe, no nepoznajú sa a v skutočnosti sa ani poznať nechcú. Problémom je, že ich občasné strety sú nevyhnutné a veľmi často krvavé, lebo tí chudobní si násilím berú to, na čo ekonomicky nemajú dosah.

Rozprávky starej matere 32 - Migrácia do a z Kolumbie

top
Historicky nebola Kolumbia cieľom takých veľkých migračných vĺn ako tomu bolo v prípade ostatných latinskoamerických krajín (napríklad Argentíny alebo Chile). Dôvody treba hľadať v kolumbíjskom ozbrojenom konflikte a zložitých imigračných zákonoch krajiny. Imigranti sa väčšinou sústredili do pobrežných miest (vstupné brány do krajiny) ako sú Barranquilla, Cartagena a Santa Marta a najväčších stredísk krajiny (Bogotá, Medellin, Cali). Aj napriek ich neveľkému počtu je v Kolumbii možné identifikovať rôzne skupiny prisťahovalcov:
  • Španieli: okrem prvotných osadlíkov a ich potomkov zažila Kolumbia vlnu prisťahovalectva počas vlády diktátora Franca (po španielskej občianskej vojne).
  • Černosi: do Kolumbie prichádzalo černošské obyvateľstvo z ostatných amerických krajín za slobodou, keďže Kolumbia bola prvá krajina nového sveta, ktorá zrovnoprávnila ich existenciu a ponúkla im rovnaké práva ako belošskému obyvateľstvu.
  • Arabi: pisťahovalci z arabského sveta sa do Kolumbie prisťahovali najmä z Libanonu, Sýrie a Jordánska. Väčšinou sa usadili na severnom pobreží, v mestách ako Barranquilla, Cartagena a Santa Marta. Najznámejšia kolumbíjska speváčka, Shakira (Isabel Mebarak Ripoll) je libanonského pôvodu. Po vytvorení štátu Izrael začali prichádzať aj utečenci z Palestíny.
  • Gringovia: údajne okolo 30-40.000 duší.
  • Ázijci: najmä v okolí mesta Cali. Ide zväčša o potomkov čínskych námorníkov, ktorí sa tu v minulosti usadili. Okrem toho prichádzali Japonci, Číňania a Kórejčania aj ako robotníci na trstinové plantáže.
  • Židia: do Kolumbie utekali židia najmä zo Španielska a Portugalska. Prisťahovalectvo prebiehalo v dvoch vlnách: najprv ako záchrana pred inkvizíciou a následne, pred druhou svetovou vojnou, ako únik pred fašizmom. Koncentrujú sa v troch najväčších mestách krajiny (Bogotá, Medellin, Cali).
  • Cigáni: prichádzali jednak počas koloniálnych čias ako vyhnanci zo Španielska, jednak počas prvej a druhej svetovej vojny.
  • Taliani: priniesli pizzu a cestoviny najmä do prístavných miest Barranquilla a Cartagena
  • Nemci: prichádzali najmä počas 19. storočia.
  • Ostatní: Menšie a rýchlejšie sa asimilujúce skupiny prisťahovalcov tvoria: Holanďania (priplávali ako námorníci :D), Francúzi, Rakúšania, Belgičania, Švédi a Srbi. Počas studenej vojny prichádzali aj Rusi, Kubánci a skupiny prisťahovalcov z iných karibských krajín. Prenasledovanie a diktátorské systémy vládnutia v Argentíne, Perú, Čile a Paraguaji priniesli vlnu prisťahovalectva aj z týchto krajín, rovnako ako ekonomická situácia v Ekvádore.
  • Slováci: momentálne viem o 4, z toho dvaja sa v Kolumbii usadili natrvalo :D.

Čo sa týka emigrácie, tá sa rozdeľuje v zásade do dvoch skupín: emigrácia ekonomická a emigrácia politická. V prípade politickej išlo v minulosti najmä o príslušníkov bohatších vrstiev utekajúcich pred všadeprítomnými prstami FARC, resp. príslušníkov chudobnejších tried utekajúcich pred Paramilitares. V dnešnej dobe ide najmä o drogových barónov, ktorí si užívajú pobyt v amerických väzniciach (heeheee :D).

Ekononická emigrácia je však omnoho výraznejšia a tvorí drvivú väčšinu všetkých prípadov v súčasnosti. Medzi najpopulárnejšie destinácie patria: USA, Panama, Venezuela, Brazília, Španielsko, UK, Ekvádor, Nemecko, Mexiko, Taliansko, Čile, Kanada, Holandsko, Austrália, Francúzsko, Kostarika a Izrael. Odhaduje sa, že v zahraničí žijú skoro 4 milióny Kolumbíjčanov, čiže približne 10% populácie. V niektorých krajinách (napr. New York - USA) spôsobila vysoká koncentrácia Kolumbíjčanov vytvorenie takmer čisto kolumbíjskych štvrtí sťažujúcich integráciu prisťahovalcov do väčšinovej spoločnosti. V Európe sa najväčšia kolumbíjska komunita nachádza v Španielsku (z historických a jazykových dôvodov), UK, Taliansku a Nemecku.

Medzi emigrantmi prevažujú ľudia so stredným až vyšším vzdelaním (odkiaľ by chudoba nabrala peniaze na letenku, všakže :D), čo vytvára efekt odlivu mozgov: najšikovnejší ľudia z krajiny odchádzajú, čo škodí jej rozvoju. Na druhej strane však peniaze emigrantov, ktoré pravidelne zasielajú do Kolumbie svojim rodinám tvoria významnú časť kolumbíjskeho hospodárstva. Podľa štatistík tvoria tieto peniaze tretiu najvyššiu súčasť kolumbíjskeho hospodárstva a do krajiny prinášajú viac prostriedkov ako export kávy.

Len pre ilustráciu, z našej nemocnice za tých 9 mesiacov, čo som tu, odišli už dve kolegyne. Jedna do USA a druhá do Austrálie. A poznám rodiny, ktoré žijú len z toho, čo im ich tato každý mesiac pošle z USA v obálke. Problémom je, že väčšinou sa u takýchto rodín vytvorí návyk a stanú sa od týchto posielaných peňazí závislé: nepracujú, len celý deň sedia doma a čakajú na obáločku.

Na budúce si dáme niečo o Medelline :D

Rozprávky starej matere 33 - Medellín

top
Pánboh daj šťastia, lavička. Dnes si povieme krátko pár slov o Medellíne. Medellín je druhým najväčším mestom Kolumbie (cca. 2,5 milióna obyvateľov, spolu s celým metroplexom 3,3 milióna) s centrom celého regiónu Paisa (departmenty Antioquia(Medellín), Caldas(Manizales), Risaralda(Pereira) a Quindío(Armenia)). V minulosti malo mesto niekoľkokrát zmenené meno. Pôvodné pochádzalo od názvu pôvodného (obývali toto územie už cca. 10.000 rokov) miestneho indiánskeho kmeňa Aburrá - čo v indiánskej reči znamená maliari, keďže milí domorodci sa pred príchodom Európanov zaoberali okrem poľnohospodárstva a zlatotepectva aj tkaním maľovaných látok. Po príchode Európanov sa potom zaoberali najmä prácou v baniach a umieraním na choroby, až kým svoju činnosť nedokončili a celkom nevymreli.

Samotné územie mesta (celkom milé údolie medzi dvoma Cordillerami) objavili conquistadori v roku 1541 a o 74 rokov neskôr založili samotný Medellín. Zmeny mena boli zapríčinené zakladaním nových osád na území mesta, ktoré napospol stavali noví bieli osadníci, aby sa odlíšili od pôvodného zmiešaného a indiánskeho obyvateľstva. Názov novej osady sa použil pre celé mesto, bieli osadníci sa napokon zmiešali a tak sa cyklus opakoval. Súčasný názov Medellín sa tak začal používať až od roku 1674 (Villa de Nuestra Seňora de Medellín) storočia ako pocta vtedajšiemu šéfovi západoindickej spoločnosti, ktorý pochádzal z rovnomenného mesta v Španielsku.

Hlavný rast zaznamenalo mesto v 20. storočí, keď na jeho začiatku malo necelých 60.000 obyvateľov a na jeho konci sa pýšilo 2,5 miliónmi. Ekonomicky sa Medellinu darilo najprv vďaka produkcii zlata, neskôr exportu kávy a po priemyselnej revolúcii v 30. rokoch minulého storočia uhlie spolu s textilným a potravinárskym priemyslom. V súčasnosti ovláda väčšinu podnikov v Medellíne tzv. Medellínska podnikateľská skupina, koncentrujúca vo svojich rukách neuveriteľné aktíva tvoriace 36% HDP Kolumbie. Samotný príspevok Medellínu k národnému HDP dosahuje 8%.

V 50. rokoch sa zrodil tzv. "Medellínsky hlavný plán", ktorého úlohou bolo naprojektovať ďalší rast mesta. Chvíľu aj fungoval, no potom prišlo za 10 rokov k nárastu populácie z 300.000 na 1,1 milióna a tak celý krásny plán putoval do koša :) Pri tejto expanzii pohltil Medellín kopu okolitých mestečiek a vytvoril tzv. metroplex - metropolitné územie. Problémom však bolo, že sa do mesta sťahovali najmä nemajetní ba priam až chudobní, čo viedlo k vytvoreniu rozsiahlych chudobných štvrtí a slumov. V atmosfére násilia počas obdobia La Violencia a neskoršieho boja FARC proti Paramilitares sa z Medellinu stalo mesto s úbohou bezpečnosťou a ešte horšou povesťou. Keď sa ku všetkému tomuto pridal aj Medellínsky kartel, bol oheň na streche. Začiatkom 90. rokov dochádzalo v meste približne k 20 vraždám denne, čo predstavuje 1,3 vraždy na deň a 100.000 obyvateľov. Len pre porovnanie, na Slovensku tento ukazovateľ dosahuje hodnotu 0,005 vraždy na 100.000 obyvateľov a deň, čiže 230 krát menej. Medellín sa tak stal svetovým hlavným mestom vraždy.

Všetko sa však v 90. rokoch po smrti Pabla Escóbara začalo meniť k lepšiemu, počet vrážd klesol desaťnásobne (síce stále 23x viac ako na Slovensku, ale lepšie ako 230, všakže :D). Mesto sa začalo rozvíjať do krásy, boo vybudované Medellínske metro (jednié v Kolumbii) spolu s nadväzujúcim lanovkovým systémom obsluhujúcim hornaté časti mesta, začal sa budovať systém rýchlych autobusových pruhov na spôsob Bogotského transmilénia a celkovo sa život v meste zmenil k lepšiemu. Okrem toho sa rozvinul aj systém zdravotnej starostlivosti, leteckej dopravy (druhé medzinárodné letisko v krajine), vzdelávacích inštitúcií (kopa vysokých škôl) a podobne.

Kultúrne je Medellín nesmierne bohaté mesto, dal svetu osobnosti akými sú maliar Botero, organizuje sa tu každoročný festival kvetín a podobne. Z etnického hľadiska sú Medellinčania praví Paisas (Paisa znamená v preklade "krajan" a označuje kultúru prevažujúcu v rámci kolumbíjskeho kávového regiónu). Prevažujú mestici a belosi, černochov, mulatov a zambov je pomenej. Inak, Medellín je ako mesto veľmi príjemné, jeho kultúrny rozmer je celkom jasne viditeľný. K pocitu pohody prispieva aj klíma, ktorá na rozdiel od našej Manizaleskej mrazničky pripomína viac naše leto :D

Nabudúce bude nabudúce :D

Rozprávky starej matere 34 - Bogotá

top
Tento týždeň si povieme niečo o najväčšom kolumbíjskom meste, Bogote.

Bogotá D.C. (Districto Capital), predtým Santa Fé de Bogotá, je s 8 miliónmi obyvateľov najväčším a najrozľahlejším mestom Kolumbie. S nadmorskou výškou 2600 m.n.m. je zároveň tretím najvyššie položeným hlavným mestom na svete (po La Paz a Quite). História osídlenia sa začína písať v predkolumbovských časoch, kedy na územie dnešnej Bogoty privandrovali Muiscovia živiaci sa poľnohospodárstvom, nákupmi zlata a tepaním okrasných zlatých predmetov. Oblasť nazvali Bacatá, čiže "osiate polia" (áno, osiate, nie to druhé slovo, ktoré vám napadlo :D). Po vpáde Conquistadorov v 16. storočí došlo k rýchlemu osídleniu mesta (1538) a pošpanielčeniu jeho názvu.

Erb Bogoty tvorí Habsburská orlica (v tých časoch boli na španielskom tróne Habsbáči) s granátovými jablkami (aby sa nepovedalo). Vlajka je žlto červená (podľa farieb Kolumbie). Ako hlavné mesto je Bogota sídlom vlády, najvyššieho súdu, prezidenta (Casa de Nariňo) a všetkých hlavných inštitúcií krajiny.

Čo sa týka počasia, je chladnejšie ako v Manizales (leží o 500 metrov vyššie), takže teploty dosahujú v priemere počas celého roka od 5 do 16 stupňov Celzia, v extrémoch od -8 do 28 °C. Inak, prší dosť, veterno je tiež stále, takže v krátkom tričku si veľmi nepobeháte. Občas sa dokonca vyskytujú snehové či krúpové búrky - pri poslednej pred 2 rokmi napadol zachvíľu asi meter krúpov a ochromil celé mesto. A teraz najdôležitejší fakt: Bogotá leží vo vnútrozemí a v horách - takže keď nabudúce v Hollywoodskom filme uvidíme hlavného hrdinu prechádzať sa v kraťasoch po bogotskej pláži, budeme už vedieť, že súdruhovia niekde urobili chybu :)

Ako celá Kolumbia, aj bezpečnostná situácia v Bogote sa za posledných 5 rokov zlepšila na nepoznanie. Obyvateľstvo ako také je hlavne mestizo (ako v Manizales) a má typický prízvuk "Rolo" - na konci každej vety zdvihnú melódiu, ako by sa pýtali. Bogotá má 2 letiská - 1 medzinárodné a jedno vnútrozemské. Okrem toho vymysleli celkom šikovný ofajč: aby nemuseli stavať podzemné metro a trochu odľahčili doprave v tejto 8.000.000 dedine, vystavali systém superrýchlych autobusov jazdiacich v oddelených pruhoch - tzv. Transmileno. A celkom im funguje :)

Duch mesta je jednoznačne medzinárodnejší ako Manizales či Medellín, ba dokonca aj ako Cartagena (tá je totiž turistická ale nie kozmopolitná). Európanovi pripadá známejší a domáckejší, nájdete tu drobné kaviarničky, na ktoré je našinec zvyknutý a dokonca občas započujete aj angličtinu :).

Nabudúce o tom po tom :D

Rozprávky starej matere 35 - Tejo

top
Tejo je národný kolumbíjsky šport (oficiálne vyhlásený v roku 2000). Tejo, resp. jeho indiánsky predchodca Turmequé má však približne 500-ročnú tradíciu. Pôvodne sa hrával so zlatými diskami (zepguagoscua), ktoré indiáni hádzali na vertikálny do zeme zapichutý kolík. Pritom tradične popíjali nápoj chicha (čítaj "čiča") vyrobený z kukurice. Keďže však zlato časom zdraželo, resp. indiáni prišli na jeho učitočnejšie využitie, ako je výroba spomínaných diskov, zmenili sa zlaté zepguagoscua postupne na kamenné (a neskôr oceľové) a Turmequé sa vyvinulo na Tejo.

Ide o tímový šport na spôsob kolkov. Každý hráč teda hrá samostatne, no výsledky všetkých hráčov v tíme sa priebežne spočítavajú. Úlohou každého hráča je hodiť približne 2 kg vážiaci 5 cm hrubý a 10 cm široký oceľový disk (v skutočnosti useknutý kužeľ, keďže spodná strana má už spomínaných 10, ale vrchná iba približne 8 cm) do 18m vzdialeného nakloneného hlineného poľa (o rozmeroch cca. 60 x 100 cm). V strede poľa je na úrovni hliny zapustená železná rúra s priemerom asi 15 cm a po jej obvode rozmiestnené 4 trojuholníkové papierové skladačky s pušným prachom (mechas). Tejo, ktoré pristane najbližšie pri železnej rúre získava bod. Ak tejo dopadne do stredu rúry, získava myslím 6 bodov. Ak ale trafí mechu položenú na okraji rúry a tá vybuchne, získava až 8 bodov. Treba ešte povedať, že hodené tejo sa počas letu nesmie ani jedenkrát obrátiť a musí na hlinenú plošinu dopadnúť pod istým uhlom.

Z kultúrneho hľadiska je tejo takmer výlučne mužský šport a patrí medzi obľúbené zábavy najmä nižších vrstiev. Je to okrem iného spôsobené tým, že indiánska chicha bola v súčasnosti nahradená za pivo, takže ku koncu súťaže má už väčšina členov tímu zvyčajne problém mechu vôbec vidieť :D Treba však zároveň dodať, že tejo sa v Kolumbii (a vďaka kolumbíjskym emigrantom aj vo Venezuele a v Ekvádore) hráva aj na profesionálnej ligovej úrovni.





Dnes je štvrtok, 28.03.2024,
meniny má Soňa, Ilarion



Kolumbia







Rozloha: 1,1 mil km2
(26. miesto)
Obyvateľstvo: 43,5 mil
(28. miesto)
Hl. mesto: Bogotá (8 mil. ob.)
Jazyk: španielčina
Náboženstvo: katolícke (95%)
Zloženie: mestici, belosi, mulati
Mena: peso
Hlava štátu: prez. Álvaro Uribe

Hymna Kolumbie









Matúš v Afrike

Katka D. v Kolumbii
Katka K. v Kolumbii
Meňa v Kolumbii
Vafka v Kolumbii
Vladka v Kolumbii

Andy v Indii
Cibuľka v Rusku
Deny v Litve
Didi v Afrike
Edo v Rusku
Eldžej v Rumunsku
Georgo v Austrálii
Hanka v Taliansku
Hausi v Ghane
Ifco v Ekvadore
Jaano v GB
Janie v Pakistane
Janka cestuje
JuanMi v Keni
Johny v Indii
Katka na bicykli
Klepo v Pakistane
Lucka v Burundi
Lukáš okolo sveta
Lukáš okolo sveta - FB
Luki v Austrálii
Matúš v Rusku
Mirka v Burkine Faso
Mišo v Nottinghame
Muďo v Turecku
Nataš v Indii
Neli vo Francúzsku
Peťa v Kirgizstane
Peťo v Abu Dhabi
Piťu(on) v Arménsku
Piťu(ona) v Malajzii
Pivet v Rumunsku
Ploči v Amsterdame
Saška v Paríži
Šyška v Blave
Vaco v Brazílii

Ademide's Blog
Alešov Blog
Botlošov Blog
Braňov Blog
Brankov Blog
Charlieho Blog
Cuteeho Blog
Desmond's Blog
Eunice's Blog
Gitkin a Misov Blog
Chlapci z Turca
Inkin Blog
Jakubov Blog
Jakubov Ch Blog
Janiein Blog
Jirkov Blog
Jonyiiho Blog
Johnyho Blog
Joseph's Blog
Jožkov Blog
Katkin Blog
KB's Blog
Keith's Blog
Kubov Blog
Kukhanya's Blog
Lea's Blog
Lipihio Blog
Lukášov Blog
Lukiho Blog
Lulin Blog
Marekov Blog
Martinov Blog
Matúšov Blog
Matúšov H. Blog
Medžikov Blog
Miňov Blog
Mirov Blog
Michalov Blog
Miškov Blog
Mišov Blog
Morkin Blog
Murov Blog
Osadee's Blog
Osadee's Music Blog
Pecositin Blog
Pepin Blog
Peťkin Blog
Peťanov Blog
Peťov Blog
Radov Blog
Robiho Blog
Smolov Blog
Soala´s Blog
Stanleyho Blog
Šmogrin Blog
Tiborov Blog
Tomášov Blog
Tomášov B. Blog
Tomi´s Blog
Valery´s Blog
Vladov Blog
Wyckliffe's Blog

Adamov Blog
Alexov Blog
Braňov Blog
Danov Blog
Dominikov Blog
Ethanov Blog
Ferov Blog
Janciho Blog
Janov Blog
Lacov Blog
Marekov Blog
Markov Blog
Martinov Blog
Mirov Blog
Olegov Blog
Ondrejov Blog
Oskarov Blog
QL Forum Blog
Romanov Blog
Samov Blog
Sebastiánov Blog
Števov Blog
Thomasov Blog
Tomášov Blog
Tonyho Blog
Zoliho Blog

Drogy Blog
Janettin Blog
Jozefov Blog
Ľubomírin Blog
Marekov Blog
Máriin Blog
Vladov Blog