326449200 / aktuálne:
peterretshotmail.com
peter.retkovskygmail.com
+421 904 271 797
+421 904 271 797
peter.retkovsky
Tradičný, už štvrtý ročník vínnej cesty v Purbachu prebiehal v klasickom zložení Jarko, Janka a ja :) Oproti minulým
ročníkom sme zmenili aj spôsob dopravy, tentokrát sa Janka ponúkla šoférovať a my s Jarkom sme veľmi neprotestovali :) Mierne sme upravili aj trasu, keďže tradičné vinárstvo na kopci nad dedinou bolo tento rok zatvorené, vyšiel nám čas na preskúmanie pivníc aj v južnej časti obce -- boli modernejšie ako tradičné do zeme zapustené pivničky v severnej časti a vína v nich neboli vôbec zlé :) Najmä červené sa im tento rok celkom pekne vydarili. Z bielych boli potom zaujímavé
sladšie vína a jedna krásne kvetinovo-ovocná Fassprobe s názvom Musketier :)
Okrem štandardnej ochutnávky po 19
otvorených pivniciach sa nám tento rok dostalo do ruky aj ešte stále celkom piteľné biele z roku 1979. Veľmi nás tiež potešilo občerstvenie vo forme kúskov chleba s kačacou pečienkou a syrom. Pozitívne prekvapili tiež dvojjazyčné
prospekty k celému podujatiu (aj v slovenčine) a celý autobus plný Martinčanov, z ktorých niektorí vo večernejších hodinách už aj slovenské ľudové piesne po Purbachu vyspevovali :D Zaujímavé tiež bolo, že niektorí vinári, najmä pán Schueller, nás už po tých pár rokoch spoznávajú :) Nakúpili sme si u nich niečo pekné do zásoby a na purbašské Martiniloben sa tešíme zas o rok :)
Života si treba užívať plnými dúškami :) Radosť z dobrého jedla a pitia nahradí len máločo a keď sa spojí aj s príjemným pocitom z prebicyklovaných kilometrov, je na svete krásny výlet :) I tak sme sa v jeden letný pondelok vybrali s Jarkom
prevetrať naše dvojkolesové tátoše a zájsť s nimi ať takmer na kraj sveta -- za rakúsku dedinku Edelstal, kde prešujú iskrivé vínko, tlačia korenené klobásky a pečú voňavý chlebík :)
Cesta nás po piatej popoludní zaviedla z centra Bratislavy až pod Prístavný most, kde sme sa napojili na Dunajskú cyklotrasu a vybrali sa smerom na most Lafranconi. Uháňali sme ako s vetrom o preteky a čoskoro sme prekročili štátnu hranicu. Prebehli sme cez cestu, minuli rakúskeho policajta číhajúceho na motorke v kríkoch a potom sme sa pustili s vetrom v boku a príjemne pripekajúcim slniečkom v tvári. Prešli sme Berg, vystúpali na niekoľko kopčekov a poľnou cestou
sme pomedzi vinice, lány slnečníc, krútiace sa veterné turbíny a cvrlikajúcich svrčkoch prešli až k Edelstalu. Čakal nás ďalší vŕšok obklopený zrelými marhuľami a višňami, po ktorom už nasledoval len zjazd priamo k nášmu cieľu: vínnej pivničke :)
Odstavili sme bicykle, opreli ich o starý orech a sadli si na vŕzgajúce lavice pod altánkom obrasteným viničom a nezrelými strapcami hrozna. U typicky milého rakúskeho Bauera sme si objednali neriedenú hroznovú šťavu, tanier s tlačenkovo-klobáskovými orgiami a chlebík :D Po jedle aj pití sa len tak zaprášilo a vychutnávajúc posledné hlty sme sa
kúpali v podvečerných lúčoch zapadajúceho slnka. Nechcelo sa nám veľmi odchádzať, ale blížiaci sa večer nás povytiahol z príjemnej letargie. So spokojným úsmevom sme nasadli naspäť na bicykle a o poznanie ťažší sme vyrazili na spiatočnú cestu.
Tá prebiehala bez väčších problémov, až na jeden obrubník v Bergu, ktorý zázračným spôsobom zachytil kryt môjho zadného
kolesa a posunul ho z osky. Zodpovedajúci kľúč sme nemali (áno, našli sme presne o číslo menší a o číslo väčší :D), v okolitých domoch sa dvoch cudzo vyzerajúcich holomkov báli, preto sme si museli pomôcť sami: Ja som pevne chytil bicykel, Jarko sa doň z celej sily zaprel a podarilo sa nám takto spoločnými silami vrátiť zadné koleso tam, kam patrilo :) S pocitom víťazstva nad kusom železa sme potom s obnovenými silami šliapali smerom k Dunaju a na obzore sa črtajúcemu Bratislavskému hradu, kde sa náš príjemný výlet pre tento deň skončil :)
Bez práce nie sú koláče, komu sa nelení, tomu sa zelení - veľmi pekné teoretické koncepcie, ktoré je však problém overiť
v praxi :) Aj napriek tomu som sa však rozhodol na túto neľahkú úlohu sa podujať. Príležitosť na naskytla 25. novembra, kedy sme v rámci BTB dostali možnosť bezplatnej návštevy zimnej prehliadky zámku Schlosshof spolu s miestnymi vianočnými trhmi.
Keďže nikto z kolegovcov nemohol, povedal som si, že zachránim česť našej organizácie (LOL) a vezmem do rakúskeho Schlosshofu aj rodičov, ktorí mali byť práve v tom čase na návšteve v Bratislave. Najskôr som si túto ideu overil u našich a keďže sa stretla so všeobecným nadšením, bolo rozhodnuté :) Bonusom bolo aj to, že bolo v ten deň práve
Kataríny, takže aj segra dostala na meniny výlet :)
Predtým, ako sme vyrazili, som si zbežne pozrel cestu do zámku, ale na koniec to bolo zbytočné, tato mal totiž všetko pod kontrolou :) Z Bratislavy sme vyrazili pred obedom a vydali sme sa smerom na Wolfsthal. Po jeho prechode a tranzite cez Hainburg sme sa pustili vpravo, prekročiac Dunaj. Po niekoľkých kilometroch sme už stáli pred zámkom a čudovali sa, načo sú v dedine pripravené parkoviská pre stovky áut, keď ich tam reálne parkovali len desiatky. V každom prípade sme sa vydali do vnútra a po zaplatení vstupného za zvyšných členov rodiny sa nám ukázali stánky vianočných trhov. Na
rozdiel od našich tam však bolo podstatne menej vyprážaných dobrôt (jedinú výnimku tvorili langoše), jeden stánok s pečenými gaštanmi, jeden so syrmi, jeden s údeninami a zvyšok tvorili pultíky s fair trade kávou, mydlami, rôznymi vianočnými suvenírmi a pod.
Keďže nás trhy až tak neoslovili, pustili sme sa hlbšie do zámku. Na nádvorí sme chvíľku počkali na slovenskú prehliadku, ktorú pomerne dobrou slovenčinou viedol kolega Zsolt ;) Samotná exkurzia trvala takmer hodinu a prechádzala
cez celé prvé poschodie zámočku. Ten bol veľmi vkusne zariadený, pričom jeho špecialitou bolo, že pri rekonštrukcii sa použil výhradne pôvodný nábytok nájdený v depozitároch a múzeách. Po skončení prehliadky, ktorej posledná etapa nás zaviedla až do zrkadlovej siene zámku, sme sa ešte vydali pozrieť oranžériu (veľká vykurovaná budova, ktorá slúžila na zimovanie exotických rastlín) a priľahlé budovy, ktoré všetky hostili ďalšie stánky so suvenírmi.
Akonáhle sme sa nabažili výkladov, vydali sme sa na spiatočnú cestu, tešiac sa na domáci obed a teplo rodinného kozuba :D
Rok sa zasa s rokom stretol a 2. novembrovú sobotu sme sa opäť s Jarkom a Jankou vybrali do nášho obľúbeného Purbachu na ochutnávku mladého aj staršieho vínka, vynikajúcej husacej masti so škvarkami, pečivka a pagáčikov :) Poučení z minulých ročníkov a odhodlaní si ten jubilejný, tretí, čo najviac užiť, rozhodli sme sa opäť pre vlak ako optimálny spôsob dopravy k našim juhozápadným susedom, ktorý šetrí životné prostredie a na rozdiel od auta umožňuje všetkým trom členom skupinky aktívne sa podieľať na ochutnávke ponúkaného vínečka :)
Odchod bol naplánovaný na 12:34, čo si však odo mňa vyžadovalo kritické naplánovanie celého rána. Na 8:30 sme totiž boli ešte dohodnutí s Martinom - naším cieľom bol Pečniansky les a jeho zásoby hlív. Lov bol úspešný, ale ako som s plným batohom o 12:00 stál pred Inchebou a uvedomil si, že ešte musím absolvovať cestu domov, tam sa prezliecť a následne dopraviť na železničnú stanicu Petržalka, nebolo mi všetko jedno - a to hlavne keď mi pred nosom ušiel bus a ďalší išiel až za 15 minút. Taxíky našťastie chodia vždy a 12:07 som už stál doma pred dverami. Rýchle prezlečenie, zbalenie najpotrebnejších vecí a presun na zastávku, kde som 12:15 chytal bus na stanicu, boli na hranici svetového rekordu. Všetko sa ale stihlo a s takmer 10-minútovou rezervou sme sa šťastne stretli s Jarkom a Jankou na stanici.
Celí uveličení sme sa vo vlaku usadili do pohodlných kresiel a pustili sa do nezáväznej, ba priam až pochabo veselej konverzácie, ktorá predznačovala nastávajúcu víziu vínnej degustácie. Z minulého roka sme si už pamätali, že v stanici Parndorf Ort, kde sa pri ceste z Petržalky do Purbachu prestupuje, treba napriek chybným inštrukciám v cestovnom poriadku prejsť na iné nástupište a odtiaľ chytiť prípoj. Tak sme aj učinili a po nastúpení na prípoj nám už nič nestálo v ceste do Purbachu... aspoň sme si to mysleli.
Keď sme po chvíľke prišli do mestečka Neusiedl am See, kde vlak zastal, nebolo nám ešte nič divné, a to ani vtedy, keď sa vlak ani po 5 minútach nerozbehol. Až keď išiel okolo sprievodca, sedláckou rakúštinou sa nás spýtal kam cestujeme a po našej odpovedi nás doslova vyhodil z vlaku s tým, že si musíme počkať na najbližší spoj, ktorý ide o hodinu, začali sme šípiť, že niečo nie je tak, ako má byť.
Nemohli sme síce uveriť, že by sme dva roky po sebe neboli schopní bez problémov sa prebiť rakúskymi železnicami, realita však bola neúprosná. Nakoniec sme z kusých informácií (a pri abesncii akéhokoľvek personálnu na stanici) vydedukovali, že sa vlak v stanici rozpojil a do Purbachu išli len predné vozne. Keďže my sme sedeli v zadnej polovici súpravy, zostali sme s dlhým nosom a keby nás sprievodca nebol upozornil (aj keď mohol byť teda aj podstatne milší), boli by sme skončili až niekde vo Viedni.
Rozhodli sme sa teda hodinku počkať a aj napriek treskúcej zime sme sa vydali aspoň zbežne spoznať miestnu dedinu. Veľmi na nás však nezapôsobila. boli v nej síce v tento deň tiež otvorené pivnice, ale až od 17.00 a na rozdiel od Purbachu vôbec nepôsobili lákavo. Vrátili sme sa preto naspäť na stanicu, čokoládovou tyčinkou z automatu ukojili hlodavú nutričnú insuficienciu a počkali na vlak :)
Tentokrát už zvyšok cesty prebehol bez problémov a o 15 minút sme už stáli v našom vytúženom cieli. Po ďalších 10 minútach pešieho pochodu sme sa zo stanice presunuli do centra mesta, za 25 eur si kúpili ochutnávkový kupón (v rámci neho možnosť nákupu vína za 10 eur, neobmedzenú ochutnávku a pekný pohár) a pustili sa do boja :) Ochutnávka išla zo začiatku veľmi dobre, onedlho sme sa presunuli k nášmu obľúbenému Winzerovi Schüllerovi s vynikajúcimi sladšími vínami, odtiaľ naše kroky putovali do Kloster am Spitz (vinohrad na kopci nad dedinou) a nakoniec naspäť do obce. Tam sme sa v improvizovanej galérii ponúkli husacou masťou so škvarkami a chlebom, syrom a soľou -- po kvantách prechutnaného vína nám troška stravy padla viac než dobre, a tak sme sa zdržali, až kým neboli misy so stravou prázdne.
Nasledovala návšteva ešte jednej pivničky, návrat k k vinárovi, kde sme celý okruh začínali (za účelom nákupu vynikajúcej frankovky s čokoládovými tónami), potom rýchly výstup k Schuellerovi a nákup ďalších niekoľkých odrôd a potom rýchly krok (ktorý by niektorí definovali ako polobeh) až na stanicu, kde sme s viac než polminútovou rezervou stihli vlak do Bratislavy. Ani prestup v Parndorfe už na spiatočnej ceste nebol problematický, a tak sme niečo pred 20:00 zakotvili v našom (takmer) rodnom Prešporku.
A keďže výlet to bol skvelý, okamžite padlo predsavzatie sa o rok zúčastniť purbašských vínnych slávností po štvrtýkrát.
Ako rok predtým, aj túto jeseň sme sa 5.11. vybrali s Jarkom a Jankou ochutnať to najlepšie, čo dolnorakúske vinice doma majú :) Oproti minulému roku sme však mierne vylepšili náš cestovný plán: Jankino autíčko zostalo doma, čím sa o jedného
zvýšil počet koštujúcich a za dopravný prostriedok bol zvolený vlak :D
Nápad to bol vynikajúci, avšak s čím traja naturalizovaní Bratislavčania nepočítali, bol bordel na rakúskych železniciach. Z Bratislavy sme sa totiž podľa plánu dostali do Parndorfu, ale odtiaľ nám mal podľa cestovného poriadku ísť vlak z nástupišťa číslo 1. Čakáme teda, čakáme, vlak nechodí... až nakoniec došiel nejaký k nástupišťu č.3, ale dôverčivý Slovák Rakúšanom v organizačných záležitostiach dôveruje a nepredpokladá, že by ich informačné plochy na dezinformáciu cestujúcich slúžiť mali... a tak čakajú Slováci, čakajú, vlaku sa dočkať nevedia, až v nich semienko pochybnosti v hlodavú lodyhu vyraší a idú sa spýtať spolučakajúcich, ktorí vyzerajú, že im miestne pomery nie sú cudzie.
Tí však na otázky úbohých stratených turistov len plecom mykajú, vraj oni nevedia, že oni len do Viedne a naspäť cestujú. Keďže sú Slováci ale tvory šikovné a prispôsobivé, pozreli sme si odchod najbližšieho vlaku (o hodinu), ktorý mal aj podľa Fahrplanu z nástupišťa č.3 odchádzať a rozhodli sa počkať na ten. Aké bolo naše prekvapenie, keď vlak skutočne v predpokladaný čas prišiel, a to navyše aj k svojmu oficiálne stanovenému nástupišťu... očiam sme veriť nemohli, tak sme od strachu takmer ani nenastúpili, nuž ale na poslednú chvíľu sme do pomaly sa rozbiehajúceho vlaku ponaskakovali a naše enologické dobrodružstvo dostalo od uja výpravcu zelenú :D
Do Purbachu am Neusiedl sme už dorazili bez nepredvídaných zdržaní a dobrodružstiev a ihneď po opustení vlakovej súpravy
sme sa (pomerne dlhými) uličkami vydali do stredu mesta, kde sme tušili prítomnosť číreho opojného moku. Cestou sme sa srdečne zdravili s miestnymi, len mi stále nebolo jasné akého pána to immervére pozdravujú (vraj "Grüß Herr") :D. Po príchode do centra sme sledujúc husi odlietajúce na juh pristúpili ku kiosku s lístkami a vypýtali si tri vstupenky na ochutnávku Martinských slávností.
Klasicky sme skúšali vínko za vínkom, išli sme okolo vinárstva Schüller, ktoré nás minulý rok najviac oslovilo a treba povedať, že aj ročník 2011 u nich asi najviac vynikal. Vystúpali sme k starému kláštoru, kde mali minulý rok na
zahryznutie syrové taniere, avšak kríza si nevyberá a tak sme oblízali labu :D Víno tam tiež nebolo najlepšie, zostúpili sme preto z výšin medzi plebs a poliami postriebrenými jesennými pavučinami sme prišli až k podniku s horiacimi železnými košmi na drevo. Keďže sa už práve stmievalo, vatry nás príjemne zahriali a s dobrým pocitom sme vstúpili do podniku. Ukázalo sa, že aj tu sme minulý rok boli, akurát že tentokrát bola v priestoroch tejto ustanovizne aj výstava (celkom slušného) obrazového umenia, ktorú sme popíjajúc víno obdivovali. Najlepšie však bolo, že k vínu domáca gazdiná nosila neustále kusy syra, kačacej masti s oškvarkami a rôznych nátierok. Mňa osobne najviac oslovili prvé dva artikle a zaháňajúc hlad som si v rekordnom čase naplnil žalúdok - čo mi tiež trochu pomohlo vyčistiť si celý deň víno skúšajúcu a
teda aj ťažko skúšanú hlavu.
Na záver nášho milého výletu sme sa zastavili ešte u Schüllera, za kupón nakúpili pár fľašiek vína do zásoby a hrkotajúc sa vydali smerom na železničnú stanicu. Vlak sme ledva stihli, ale Hermes, boh poslov a pútnikov nám bol tentokrát naklonený, pretože do Bratislavy sme sa dostali bez akýchkoľvek problémov a jedinými trvalými následkami po druhom ročníku Purbašského výletu bol dobrý pocit na duši a v hrdle, spolu s vedomím príjemne stráveného času s priateľmi :)
Viac fotiek v galérii.
Jedno pekné sobotné popoludnie, písalo sa práve 6. novembra roku pána 2010, sme sa s Jarkom a Jankou vybrali do neďalekých Rakúsov na ochutnávku hroznového moku, ináč aj vínom zvaného.
Prešporok sme za sebou zanechali niečo po jednej poobede, vydajúc sa smerom na Neziderské jazero, ktoré ponúkalo bohatý výber ochutnávkových destinácií. Zakotvili sme v malebnej dedinke s názvom Purbach am Neusiedler See (Čistý Potok pri Neziderskom Jazere), kde sa práve v ten deň konali bakchanálie (ehm... ochutnávka vína).
Vydali sme sa najskôr na horný koniec dediny, kde sme vyhľadali malú pivničku patriacu rodine Schüller, na ktorú sme dostali dobré odporúčania.
Po zaplatení 20€ poplatku sme dostali 10€ poukážku na nákup vína, pekný vínový pohár so znakom obce a odznak umožňujúci nám účasť na ochutnávke vína po celkom mestečku.
Po prechutnaní niekoľkých Schüllerových vín sme sa presunuli na koniec obce, kde bolo hitom dňa víno podávané so syrom a jemným pečivom. V dobrej nálade sme sa potužení zlatožltým mokom vrátili naspäť do dediny a dokončili kolečko ochutnávok
v 22 pivniciach - či možno radšej viniciach :) Ochutnávky mali v každej z viničiek svoj špecifický priebeh, v niektorých horeli sviečky, v iných vinári rozprávali o svojom enologickom umení. Ako sa ale na správnych Slovákov žijúcich v postmodernom svete patrí, na konci ochutnávkového kola sme sa vrátili opäť na začiatok, k pánovi Schüllerovi. Použijúc naše kupóny sme si zaobstarali niekoľko fľašiek jeho neuburského a rulanského bieleho a vydali sa (vďaka Janke, ktorá celý deň popri nás iba o vode bola) naspäť do našej milej domoviny :) Viac fotiek v galérii.
Rakúsko je pekné, rakúsko je blízko, poďme naň :)) Nie som vôbec športový nadšenec, ale zo dve bicyklové túry
k našim juhozápadným susedom sa mi počas môjho päťročného pobytu v Bratislave
podarilo vykonať. Najskôr to bolo
v lete 2004 s Dušanom a potom v lete 2006 s Martinom a Soňou. V prvom prípade sme obišli blízke a ďaleké dediny
a užívali si prírodu. V druhom prípade sme robili to isté, navyše aj kukali a fotili nejaké pamiatky a na záver
našej cesty sme sa pekne usadili do parčíku naprostred Hainburgu, vytiahli rožky s paštikou a pustili sa do
zaslúženého jedla :D.